Zodpovednosť za škodu spôsobenú konateľom
Cieľom tohto príspevku je priblížiť jeho čitateľom problematiku zodpovednosti za škodu spôsobenú
konateľmi s.r.o. aj z pohľadu rozhodovacej činnosti súdov. Z tohto dôvodu autorka bližšie analyzovala
súdne rozhodnutia upravujúce predmetnú problematiku. Prvá časť je akýmsi teoretickým úvodom do
problematiky zodpovednosti, kým v druhej časti sú ilustrované konkrétne súdne rozhodnutia.
1 ÚVOD
Problematika právnej zodpovednosti v obchodnoprávnych vzťahoch sa javí byť zložitou. Je tomu tak
najmä z dôvodu jej nekomplexnosti, prelínaním právnej úpravy v dvoch základných kódexoch
civilného práva a nejednotnosťou úpravy tejto problematiky v Obchodnom zákonníku (ďalej len
„ObZ“). Kým §373 a nasl. ObZ upravuje len zodpovednosť za škodu vzniknutú porušením záväzku,
§757 ObZ ju rozširuje aj o škodu spôsobenú porušením povinností stanovených ObZ (teda najmä o
prvú a druhú časť ObZ). Osobitne je zodpovednosť za škodu upravená pri jednotlivých zmluvných
typoch v tretej časti. Podmienky zodpovednosti za škodu spôsobenú konateľmi osobitne upravuje
§135a ods.2 a 3 ObZ.
Zodpovednosť konateľov s.r.o. možno skúmať v rámci troch oblastí. Prvou je zodpovednosť
súkromnoprávna, ktorá je predmetom tohto príspevku. Druhá je oblasť správna, kedy dochádza k
spôsobeniu škody spoločnosťou (v mene ktorej koná konateľ) porušením povinnosti upravenej v
právnom predpise v oblasti správneho práva. Treťou oblasťou je zodpovednosť trestnoprávna, kedy
porušením právnej povinnosti spoločnosťou (prostredníctvom konania štatutárneho orgánu-
konateľa) dôjde k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu.
O súkromnoprávnej zodpovednosti štatutárneho orgánu alebo jeho príslušného člena možno
uvažovať v nasledovných rovinách :
a) zodpovednosť príslušného člena štatutárneho orgánu voči spoločnosti, v ktorej je štatutárnym
orgánom, ktorú možno ďalej členiť na:
- zodpovednosť funkčnú - možno ju chápať ako zodpovednosť za riadny výkon funkcie konateľa v
s.r.o. s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti, pričom pri porušení týchto
povinností (ako aj pri strate dôvery) môže ako sankcia nastúpiť odvolanie z funkcie konateľa valným
zhromaždením alebo zníženie odmeny za výkon funkcie. Prípadne môže spoločnosť voči konateľovi
uplatniť zaplatenie zmluvnej pokuty, pokiaľ bola dojednaná.
- zodpovednosť za škodu - posudzuje sa v kontexte ust. §135a v súlade s ut. §373 a nasl. ObZ
- zodpovednosť za porušenie zákazu konkurencie - posudzuje sa v kontexte ust. §136 a §65 ObZ. V
tomto prípade je spoločnosť oprávnená kumulatívne požadovať od konateľa nárok na náhradu škody
popri nároku na vydanie prospechu, ktorý konateľ zo zakázaného konkurenčného konania nadobudol
alebo prevodu získaných práv.
b) zodpovednosť štatutárnych orgánov voči spoločníkom spoločnosti
c) zodpovednosť členov štatutárnych orgánov voči tretím osobám, najmä voči veriteľom spoločnosti
Pri zodpovednostnom vzťahu medzi štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným a
spoločnosťou sa jedná v zmysle ust. §261 ods.3 ObZ o absolútny obchod. Nakoľko celému
obchodnému právu dominuje objektívny zodpovednostný princíp, zavinenie sa prezumuje, jedná sa
teda o zodpovednosť za výsledok bez ohľadu na zavinenie. Pri kapitálových spoločnostiach možno
hovoriť o solidárnej zodpovednosti v prípade, ak škoda vznikla spoločným konaním členov
štatutárneho orgánu alebo sa zodpovednosť vyvodzuje len proti tomu členovi, ktorý ju spôsobil (resp.
nepreukázal dostatočným spôsobom uplatnenie liberačných dôvodov).
Pre úspešné uplatnenie práva na náhrady škody voči konateľovi s.r.o. musia byť kumulatívne splnené
všetky tri podmienky, ktorými sú:
a) porušenie právnej povinnosti (zo zákona alebo zo zmluvy) - povinnosti konateľov upravujú najmä
§65,§135, §135a, 136ObZ. V prvom rade sú konatelia povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou
starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Obchodný zákonník len
demonštratívne uvádza tie povinnosti, pri porušení ktorých vzniká zodpovednosť konateľov za škodu.
Ich zodpovednosť môže vzniknúť aj pri porušení iných povinností, ako tých, ktoré uvádza zákon.
Okrem zákonom vymedzených povinností konateľov sem možno zahrnúť aj napríklad dodržiavanie
povinnosti lojality, legality, mlčanlivosti alebo hájenia záujmov spoločnosti.
b) vznik škody - preukázanie vzniku konkrétnej škody je povinnosťou poškodeného. Liberačnými
dôvodmi, ktoré môže uplatniť škodca sú neodvrátiteľná, neprekonateľná, nepredvídateľná prekážka
(v zmysle ust. §374 ObZ, napríklad neočakávaný zvrat vo vývoji trhu) , ďalej postup s odbornou
starostlivosťou a v dobrej viere (v súlade s ust. § 135a ods. 3 ObZ) a vykonávanie uznesenia valného
zhromaždenia za podmienok upravených v ust. §135a ods.3 ObZ. Za konanie s odbornou
starostlivosťou sa považuje také konanie, ktoré je možné všeobecne požadovať od konateľa pri
konkrétnom konaní. Za konanie s odbornou starostlivosťou možno za určitých okolností považovať aj
také konanie, ktoré je síce chybné, avšak takým konaním konateľ neporušil svoje povinnosti. Môže sa
jednať napríklad o uzavretie zmluvy, ktorá neprinesie spoločnosti očakávaný zisk. V uvedenom
príklade nevznikne zodpovednosť za škodu, nakoľko škoda spoločnosti nesúvisí s porušením
povinnosti konateľa, ale s podnikateľským rizikom. Dôkazné bremeno o konaní s odbornou
starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti nesie konateľ. Vzniknutú škodu uplatňuje voči
konateľovi spoločnosti poškodená spoločnosť, prípadne spoločník alebo veriteľ spoločnosti vo
vlastnom mene a na vlastný účet, ak nemôže svoju pohľadávku uplatniť z majetku spoločnosti.
c) príčinná súvislosť - jedná sa o preukázanie skutočnosti, či medzi porušením povinnosti členom
štatutárneho orgánu a vznikom škody existuje vzťah príčiny a následku. Treba mať však na pamäti, že
konatelia nezodpovedajú za výsledok svojej činnosti, ale za jej riadny výkon.
Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody musí poškodená spoločnosť preukázať splnenie
všetkých troch uvedených predpokladov (porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná
súvislosť). V prípade úspešného uplatnenia liberačných dôvodov uvedených v bode b) konateľ za
vzniknutú škodu nezodpovedá. Zodpovednosť konateľa s.r.o. za škodu spôsobenú spoločnosti trvá aj
po zániku funkcie konateľa, avšak premlčuje sa vo všeobecnej štvorročnej premlčacej lehote.
Zaujímavú problematiku predstavuje otázka vzdania sa nároku na náhradu škody. V zmysle
ustanovenia §135a ods. 4 dohody obmedzujúce alebo vylučujúce zodpovednosť konateľa sú
vylúčené. Vzdanie sa nároku na náhradu škody spoločnosťou neskôr voči konateľom možné sú, avšak
len za splnenia zákonom stanovených prípadov (najskôr po troch rokoch, len so súhlasom valného
zhromaždenia a pri neexistencii udeleného protestu do zápisnice na valnom zhromaždení
spoločníkmi disponujúcimi viac ako 10% mi výšky základného imania). Tieto však nie sú účinné voči
veriteľom spoločnosti. Do pozornosti dávam aj kogentné ustanovenie §386 ods.1 ObZ, v zmysle
ktorého nároku na náhradu škody sa nemožno vzdať pred porušením povinnosti, z ktorého môže
škoda vzniknúť. Skupina autorov však zastáva názor, že po porušení povinnosti to možné je.
Napríklad O.Ovečková sa jednoznačne prikláňa k možnosti limitácie náhrady škody, resp. jej rozsahu
ex ante, teda aj pred porušením právnej povinnosti. Pozornosť správne upriamuje aj na súvislosť
ustanovenia § 135a ods. 4 ObZ s kogentným ustanovením § 386 ods. 1 ObZ a uvádza, že:
„Zákonodarca ustanovením §135a ods. 4 ObZ expressis verbis zakazuje nielen vylúčenie, ale aj
obmedzenie rozsahu zodpovednosti za škodu štatutárnych orgánov, resp. členov štatutárnych
orgánov spoločnosti s ručením obmedzeným (§135a ods. 4 ObZ), v akciovej spoločnosti (§194 ods. 8
ObZ) a družstve (§243a ods. 3 ObZ). V uvedených prípadoch zákon kogentnými ustanoveniami
zakazuje uzavretie dohody o vylúčení zodpovedností za škodu. Robí tak preto, lebo kogentné
ustanovenie § 386 ods. 1 ObZ v rámci všeobecnej úpravy náhrady škody v ObZ síce zakazuje vzdať sa
nároku na náhradu škody, ale ide tu len o zákaz vylúčenia, ale nie obmedzenia zodpovednosti za
škodu. Ustanovenia, ktoré zakazujú tak vylúčenie, ako aj obmedzenie zodpovednosti členov
štatutárnych orgánov uvedených obchodných společnosti. sú osobitnou úpravou vo vzťahu k
všeobecnému ustanoveniu §386 ods. 1 ObZ a budú sa aplikovať len pre vzťahy medzi spoločnosťou,
resp. družstvom a členmi ich štatutárnych orgánov. “ Podľa Pelikánovej kogentné ustanovenie § 386
ods. 1 ObZ kladie medze dispozitívnosti tých ustanovení, ktoré upravujú rozsah náhrady škody.1710
Teda nezakazuje rozsah náhrady škody dohodou strán obmedziť, ale zakazuje, aby sa zmluvné strany
vzdali svojho práva, resp. nároku na náhradu škody ako celku. Toto tvrdenie možno podľa I.
Pelikánovej (rovnako ako podľa O. Ovečkovej) podporiť aj právnou úpravou ustanovení o
zodpovednosti štatutárnych orgánov pri s.r.o., a.s. a družstve, kde zákonodarca kogentnými
ustanoveniami expressis verbis zakazuje uzavretie dohôd, ktorými by sa vylučovala alebo
obmedzovala zodpovednosť štatutárnych orgánov za škodu.
Limitácia náhrady škody dohodou sa bežne uplatňuje v medzinárodnom obchode. Aj princípy
medzinárodných obchodných zmlúv UNIDROIT umožňujú za určitých podmienok zmluvnú limitáciu
rozsahu náhrady škody. Napríklad v Nemecku je možná zmluvná limitácia náhrady škody za presne
vymedzených podmienok, pričom zákon upravuje rôzne situácie podľa stupňa zavinenia, pričom
limitácia sa nepripúšťa pri škode spôsobenej úmyselne. V Maďarsku zákonodarca priamo upravuje
podmienky možnej limitácie náhrady škody.
Väčšina odborníkov sa prikláňa k možnosti limitácii náhrady škody. Ďurica1711 uvádza: „Na
interpretáciu ust. §386 ods. 1 ObZ nie je jednotný názor. Podľa jedného názoru akékoľvek
obmedzenie rozsahu náhrady škody je vzdaním sa práva na náhradu škody. Druhý názor pripúšťa
obmedzenie rozsahu náhrady škody a nepovažuje ho za vzdanie sa práva, pričom vychádza z ust.
§379 ObZ, podľa ktorého si zmluvné strany môžu odlišne dohodnúť rozsah náhrady škody. V zásade
je možné prikloniť sa k druhému názoru, podľa ktorého o vzdanie sa práva pôjde len vtedy, keď sa
oprávnená osoba vzdá práva na náhradu škody v celom rozsahu. Ak si strany dohodnú rozsah škody
odlišne, napr. obmedzia výšku skutočnej škody alebo vylúčia ušlý zisk, nepôjde o vzdanie sa práva“.
Ovečková1712 uvádza: „Zákonná úprava kogentného zákazu dohody, ktorou sa niekto vzdáva práv,
ktoré môžu vzniknúť v budúcnosti, ako aj všeobecný zákaz zmluvnej limitácie náhrady škody nemá
miesto v súkromnom práve. Prijateľnejšia je cesta právnej úpravy jednotlivých prípadov, v ktorých je
potrebné autonómiu vôle strán obmedziť.“ Do tretice uvádzam názor A.Dulaka1713, podľa ktorého:
„Vzhľadom k tomu, že §379 ObZ o rozsahu náhrady škody sa vo výpočte kogentných noriem
nenachádza, dôvodí sa, že Obchodný zákonník takéto dohody o modifikácii náhrady škody
nevylučuje.“
Ako uvádza vo svojich článkoch Marek1714: „Praktická potreba limitovať rozsah náhrady škody je
daná vysokou rizikovosťou niektorých plnení. Preto ak by pri takých plneniach nebol rozsah náhrady
škody vymedzený, mohli by sme sa stretávať so situáciami, kedy by pokračovala obava z kontraktácie
takých plnení. Preto ak chceme, aby sa v medzinárodnom obchode v rámci slobodnej voľby
rozhodného práva používalo naše hmotné právo, zákonodarca by túto možnosť mal v zákone
upraviť“. O praxi v medzinárodnom obchode hovorí aj M.Tomsa1715. Uvádza, že prax v
medzinárodnom obchode obmedzenie nároku na náhradu škody pripúšťa. Danou problematikou sa
zaoberá aj S.Plíva1716: “Problém závisí od riešenia otázky, či zákaz vzdať sa nároku na náhradu škody
bráni uzavrieť pred porušením povinnosti dohodu, ktorá by vymedzovala rozsah náhrady škody
menší, než stanoví § 379 ObZ, takže by obmedzovala nárok poškodeného. Takéto konanie je v rámci
dispozitívnej úpravy náhrady škody. Nemožno ho považovať za vzdanie sa nároku.“ Dohodu
obmedzujúcu rozsah náhrady škody pred porušením povinnosti preto považuje za dovolenú.
Limitáciu pripúšťa aj J.Šilhán.1
Z procesného hľadiska je dôležité vysporiadať sa s vecnou legitimáciou v súdnom konaní. Na podanie
žaloby o náhradu škody spôsobenej konateľom sú aktívne vecne legitimované nasledovné subjekty:
a) spoločnosť, v mene ktorej koná štatutárny orgán (napríklad súčasní konatelia) proti bývalým
konateľom spoločnosti
b) spoločnosť v zastúpení spoločníka spoločnosti proti konateľom
c) veriteľ spoločnosti proti konateľom
d) správca konkurznej podstaty (ak je spoločnosť v konkurze) uplatňujúci nároky veriteľov spoločnosti
proti konateľom (voči rozhodnutiam, ktoré spravili pred rozhodnutím o vyhlásení konkurzu)
e) likvidátor spoločnosti proti konateľom.
Pasívnu vecnú legitimáciu v spore má štatutárny orgán spoločnosti (či už bývalý alebo súčasný).
Pri premlčaní nároku na náhradu škody vychádza Obchodný zákonník z obdobnej konštrukcie
počiatku plynutia premlčacej doby ako Občiansky zákonník s tým, že subjektívnu dobu viaže na iný
moment. V zmysle ust. §397 ObZ je subjektívna doba štvorročná a podľa §398 ObZ je objektívna doba
desaťročná. Subjektívna doba začína plynúť dňom, kedy sa poškodený dozvedel o škode alebo sa o
nej dozvedieť mohol a o tom, kto je povinný škodu nahradiť. Uvedená vedomosť sa viaže na
existenciu oboch skutočností, t.j. škodu a škodcu s tým, že škoda nemusí byť identifikovaná presným
rozsahom a výškou, ale znalosť poškodeného musí postačovať pre možnosť uplatňovať si nárok na
súde. Objektívna doba pri práve na náhrade škody sa však končí najneskôr uplynutím 10 rokov odo
dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.
Medzi dôležitú povinnosť konateľov s.r.o. (ako aj pre členov dozornej rady), patrí dodržiavanie zákazu
konkurencie. Jeho účelom je ochrana samotnej spoločnosti pred špekulatívnym konaním jej orgánov
a ich členov alebo spoločníkov. Ustanovenie §136 ObZ upravujúce zákaz konkurencie je kogentné a
umožňuje odchýlnu právnu úpravu len tak, že spoločenská zmluva alebo stanovy môžu rozšíriť
obmedzenia pre konateľov nad rámec zákona. Účelom zákazu konkurencie je zamedziť takému
konaniu, výsledkom ktorého môže byť konflikt záujmov spoločnosti a osôb, na ktoré sa tento zákaz
vzťahuje. V zmysle ust. §136 ods. 1 ObZ pokiaľ zo spoločenskej zmluvy alebo stanov nevyplývajú
ďalšie obmedzenia, konateľ nesmie:
a) vo vlastnom mene alebo na vlastný účet uzavierať obchody, ktoré súvisia s podnikateľskou
činnosťou spoločnosti,
b) sprostredkovať pre iné osoby obchody spoločnosti,
c) zúčastňovať sa na podnikaní inej spoločnosti ako spoločník s neobmedzeným ručením
d) vykonávať činnosť štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho alebo iného spoločenského
orgánu inej právnickej osoby s podobným predmetom podnikania, ibaže ide o právnickú osobu, na
ktorej podnikaní sa zúčastňuje
Cieľom tohto príspevku je priblížiť jeho čitateľom problematiku zodpovednosti za škodu spôsobenú
konateľmi s.r.o. aj z pohľadu rozhodovacej činnosti súdov. Z tohto dôvodu autorka bližšie analyzovala
súdne rozhodnutia upravujúce predmetnú problematiku. Prvá časť je akýmsi teoretickým úvodom do
problematiky zodpovednosti, kým v druhej časti sú ilustrované konkrétne súdne rozhodnutia.
1 ÚVOD
Problematika právnej zodpovednosti v obchodnoprávnych vzťahoch sa javí byť zložitou. Je tomu tak
najmä z dôvodu jej nekomplexnosti, prelínaním právnej úpravy v dvoch základných kódexoch
civilného práva a nejednotnosťou úpravy tejto problematiky v Obchodnom zákonníku (ďalej len
„ObZ“). Kým §373 a nasl. ObZ upravuje len zodpovednosť za škodu vzniknutú porušením záväzku,
§757 ObZ ju rozširuje aj o škodu spôsobenú porušením povinností stanovených ObZ (teda najmä o
prvú a druhú časť ObZ). Osobitne je zodpovednosť za škodu upravená pri jednotlivých zmluvných
typoch v tretej časti. Podmienky zodpovednosti za škodu spôsobenú konateľmi osobitne upravuje
§135a ods.2 a 3 ObZ.
Zodpovednosť konateľov s.r.o. možno skúmať v rámci troch oblastí. Prvou je zodpovednosť
súkromnoprávna, ktorá je predmetom tohto príspevku. Druhá je oblasť správna, kedy dochádza k
spôsobeniu škody spoločnosťou (v mene ktorej koná konateľ) porušením povinnosti upravenej v
právnom predpise v oblasti správneho práva. Treťou oblasťou je zodpovednosť trestnoprávna, kedy
porušením právnej povinnosti spoločnosťou (prostredníctvom konania štatutárneho orgánu-
konateľa) dôjde k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu.
O súkromnoprávnej zodpovednosti štatutárneho orgánu alebo jeho príslušného člena možno
uvažovať v nasledovných rovinách :
a) zodpovednosť príslušného člena štatutárneho orgánu voči spoločnosti, v ktorej je štatutárnym
orgánom, ktorú možno ďalej členiť na:
- zodpovednosť funkčnú - možno ju chápať ako zodpovednosť za riadny výkon funkcie konateľa v
s.r.o. s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti, pričom pri porušení týchto
povinností (ako aj pri strate dôvery) môže ako sankcia nastúpiť odvolanie z funkcie konateľa valným
zhromaždením alebo zníženie odmeny za výkon funkcie. Prípadne môže spoločnosť voči konateľovi
uplatniť zaplatenie zmluvnej pokuty, pokiaľ bola dojednaná.
- zodpovednosť za škodu - posudzuje sa v kontexte ust. §135a v súlade s ut. §373 a nasl. ObZ
- zodpovednosť za porušenie zákazu konkurencie - posudzuje sa v kontexte ust. §136 a §65 ObZ. V
tomto prípade je spoločnosť oprávnená kumulatívne požadovať od konateľa nárok na náhradu škody
popri nároku na vydanie prospechu, ktorý konateľ zo zakázaného konkurenčného konania nadobudol
alebo prevodu získaných práv.
b) zodpovednosť štatutárnych orgánov voči spoločníkom spoločnosti
c) zodpovednosť členov štatutárnych orgánov voči tretím osobám, najmä voči veriteľom spoločnosti
Pri zodpovednostnom vzťahu medzi štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným a
spoločnosťou sa jedná v zmysle ust. §261 ods.3 ObZ o absolútny obchod. Nakoľko celému
obchodnému právu dominuje objektívny zodpovednostný princíp, zavinenie sa prezumuje, jedná sa
teda o zodpovednosť za výsledok bez ohľadu na zavinenie. Pri kapitálových spoločnostiach možno
hovoriť o solidárnej zodpovednosti v prípade, ak škoda vznikla spoločným konaním členov
štatutárneho orgánu alebo sa zodpovednosť vyvodzuje len proti tomu členovi, ktorý ju spôsobil (resp.
nepreukázal dostatočným spôsobom uplatnenie liberačných dôvodov).
Pre úspešné uplatnenie práva na náhrady škody voči konateľovi s.r.o. musia byť kumulatívne splnené
všetky tri podmienky, ktorými sú:
a) porušenie právnej povinnosti (zo zákona alebo zo zmluvy) - povinnosti konateľov upravujú najmä
§65,§135, §135a, 136ObZ. V prvom rade sú konatelia povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou
starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Obchodný zákonník len
demonštratívne uvádza tie povinnosti, pri porušení ktorých vzniká zodpovednosť konateľov za škodu.
Ich zodpovednosť môže vzniknúť aj pri porušení iných povinností, ako tých, ktoré uvádza zákon.
Okrem zákonom vymedzených povinností konateľov sem možno zahrnúť aj napríklad dodržiavanie
povinnosti lojality, legality, mlčanlivosti alebo hájenia záujmov spoločnosti.
b) vznik škody - preukázanie vzniku konkrétnej škody je povinnosťou poškodeného. Liberačnými
dôvodmi, ktoré môže uplatniť škodca sú neodvrátiteľná, neprekonateľná, nepredvídateľná prekážka
(v zmysle ust. §374 ObZ, napríklad neočakávaný zvrat vo vývoji trhu) , ďalej postup s odbornou
starostlivosťou a v dobrej viere (v súlade s ust. § 135a ods. 3 ObZ) a vykonávanie uznesenia valného
zhromaždenia za podmienok upravených v ust. §135a ods.3 ObZ. Za konanie s odbornou
starostlivosťou sa považuje také konanie, ktoré je možné všeobecne požadovať od konateľa pri
konkrétnom konaní. Za konanie s odbornou starostlivosťou možno za určitých okolností považovať aj
také konanie, ktoré je síce chybné, avšak takým konaním konateľ neporušil svoje povinnosti. Môže sa
jednať napríklad o uzavretie zmluvy, ktorá neprinesie spoločnosti očakávaný zisk. V uvedenom
príklade nevznikne zodpovednosť za škodu, nakoľko škoda spoločnosti nesúvisí s porušením
povinnosti konateľa, ale s podnikateľským rizikom. Dôkazné bremeno o konaní s odbornou
starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti nesie konateľ. Vzniknutú škodu uplatňuje voči
konateľovi spoločnosti poškodená spoločnosť, prípadne spoločník alebo veriteľ spoločnosti vo
vlastnom mene a na vlastný účet, ak nemôže svoju pohľadávku uplatniť z majetku spoločnosti.
c) príčinná súvislosť - jedná sa o preukázanie skutočnosti, či medzi porušením povinnosti členom
štatutárneho orgánu a vznikom škody existuje vzťah príčiny a následku. Treba mať však na pamäti, že
konatelia nezodpovedajú za výsledok svojej činnosti, ale za jej riadny výkon.
Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody musí poškodená spoločnosť preukázať splnenie
všetkých troch uvedených predpokladov (porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná
súvislosť). V prípade úspešného uplatnenia liberačných dôvodov uvedených v bode b) konateľ za
vzniknutú škodu nezodpovedá. Zodpovednosť konateľa s.r.o. za škodu spôsobenú spoločnosti trvá aj
po zániku funkcie konateľa, avšak premlčuje sa vo všeobecnej štvorročnej premlčacej lehote.
Zaujímavú problematiku predstavuje otázka vzdania sa nároku na náhradu škody. V zmysle
ustanovenia §135a ods. 4 dohody obmedzujúce alebo vylučujúce zodpovednosť konateľa sú
vylúčené. Vzdanie sa nároku na náhradu škody spoločnosťou neskôr voči konateľom možné sú, avšak
len za splnenia zákonom stanovených prípadov (najskôr po troch rokoch, len so súhlasom valného
zhromaždenia a pri neexistencii udeleného protestu do zápisnice na valnom zhromaždení
spoločníkmi disponujúcimi viac ako 10% mi výšky základného imania). Tieto však nie sú účinné voči
veriteľom spoločnosti. Do pozornosti dávam aj kogentné ustanovenie §386 ods.1 ObZ, v zmysle
ktorého nároku na náhradu škody sa nemožno vzdať pred porušením povinnosti, z ktorého môže
škoda vzniknúť. Skupina autorov však zastáva názor, že po porušení povinnosti to možné je.
Napríklad O.Ovečková sa jednoznačne prikláňa k možnosti limitácie náhrady škody, resp. jej rozsahu
ex ante, teda aj pred porušením právnej povinnosti. Pozornosť správne upriamuje aj na súvislosť
ustanovenia § 135a ods. 4 ObZ s kogentným ustanovením § 386 ods. 1 ObZ a uvádza, že:
„Zákonodarca ustanovením §135a ods. 4 ObZ expressis verbis zakazuje nielen vylúčenie, ale aj
obmedzenie rozsahu zodpovednosti za škodu štatutárnych orgánov, resp. členov štatutárnych
orgánov spoločnosti s ručením obmedzeným (§135a ods. 4 ObZ), v akciovej spoločnosti (§194 ods. 8
ObZ) a družstve (§243a ods. 3 ObZ). V uvedených prípadoch zákon kogentnými ustanoveniami
zakazuje uzavretie dohody o vylúčení zodpovedností za škodu. Robí tak preto, lebo kogentné
ustanovenie § 386 ods. 1 ObZ v rámci všeobecnej úpravy náhrady škody v ObZ síce zakazuje vzdať sa
nároku na náhradu škody, ale ide tu len o zákaz vylúčenia, ale nie obmedzenia zodpovednosti za
škodu. Ustanovenia, ktoré zakazujú tak vylúčenie, ako aj obmedzenie zodpovednosti členov
štatutárnych orgánov uvedených obchodných společnosti. sú osobitnou úpravou vo vzťahu k
všeobecnému ustanoveniu §386 ods. 1 ObZ a budú sa aplikovať len pre vzťahy medzi spoločnosťou,
resp. družstvom a členmi ich štatutárnych orgánov. “ Podľa Pelikánovej kogentné ustanovenie § 386
ods. 1 ObZ kladie medze dispozitívnosti tých ustanovení, ktoré upravujú rozsah náhrady škody.1710
Teda nezakazuje rozsah náhrady škody dohodou strán obmedziť, ale zakazuje, aby sa zmluvné strany
vzdali svojho práva, resp. nároku na náhradu škody ako celku. Toto tvrdenie možno podľa I.
Pelikánovej (rovnako ako podľa O. Ovečkovej) podporiť aj právnou úpravou ustanovení o
zodpovednosti štatutárnych orgánov pri s.r.o., a.s. a družstve, kde zákonodarca kogentnými
ustanoveniami expressis verbis zakazuje uzavretie dohôd, ktorými by sa vylučovala alebo
obmedzovala zodpovednosť štatutárnych orgánov za škodu.
Limitácia náhrady škody dohodou sa bežne uplatňuje v medzinárodnom obchode. Aj princípy
medzinárodných obchodných zmlúv UNIDROIT umožňujú za určitých podmienok zmluvnú limitáciu
rozsahu náhrady škody. Napríklad v Nemecku je možná zmluvná limitácia náhrady škody za presne
vymedzených podmienok, pričom zákon upravuje rôzne situácie podľa stupňa zavinenia, pričom
limitácia sa nepripúšťa pri škode spôsobenej úmyselne. V Maďarsku zákonodarca priamo upravuje
podmienky možnej limitácie náhrady škody.
Väčšina odborníkov sa prikláňa k možnosti limitácii náhrady škody. Ďurica1711 uvádza: „Na
interpretáciu ust. §386 ods. 1 ObZ nie je jednotný názor. Podľa jedného názoru akékoľvek
obmedzenie rozsahu náhrady škody je vzdaním sa práva na náhradu škody. Druhý názor pripúšťa
obmedzenie rozsahu náhrady škody a nepovažuje ho za vzdanie sa práva, pričom vychádza z ust.
§379 ObZ, podľa ktorého si zmluvné strany môžu odlišne dohodnúť rozsah náhrady škody. V zásade
je možné prikloniť sa k druhému názoru, podľa ktorého o vzdanie sa práva pôjde len vtedy, keď sa
oprávnená osoba vzdá práva na náhradu škody v celom rozsahu. Ak si strany dohodnú rozsah škody
odlišne, napr. obmedzia výšku skutočnej škody alebo vylúčia ušlý zisk, nepôjde o vzdanie sa práva“.
Ovečková1712 uvádza: „Zákonná úprava kogentného zákazu dohody, ktorou sa niekto vzdáva práv,
ktoré môžu vzniknúť v budúcnosti, ako aj všeobecný zákaz zmluvnej limitácie náhrady škody nemá
miesto v súkromnom práve. Prijateľnejšia je cesta právnej úpravy jednotlivých prípadov, v ktorých je
potrebné autonómiu vôle strán obmedziť.“ Do tretice uvádzam názor A.Dulaka1713, podľa ktorého:
„Vzhľadom k tomu, že §379 ObZ o rozsahu náhrady škody sa vo výpočte kogentných noriem
nenachádza, dôvodí sa, že Obchodný zákonník takéto dohody o modifikácii náhrady škody
nevylučuje.“
Ako uvádza vo svojich článkoch Marek1714: „Praktická potreba limitovať rozsah náhrady škody je
daná vysokou rizikovosťou niektorých plnení. Preto ak by pri takých plneniach nebol rozsah náhrady
škody vymedzený, mohli by sme sa stretávať so situáciami, kedy by pokračovala obava z kontraktácie
takých plnení. Preto ak chceme, aby sa v medzinárodnom obchode v rámci slobodnej voľby
rozhodného práva používalo naše hmotné právo, zákonodarca by túto možnosť mal v zákone
upraviť“. O praxi v medzinárodnom obchode hovorí aj M.Tomsa1715. Uvádza, že prax v
medzinárodnom obchode obmedzenie nároku na náhradu škody pripúšťa. Danou problematikou sa
zaoberá aj S.Plíva1716: “Problém závisí od riešenia otázky, či zákaz vzdať sa nároku na náhradu škody
bráni uzavrieť pred porušením povinnosti dohodu, ktorá by vymedzovala rozsah náhrady škody
menší, než stanoví § 379 ObZ, takže by obmedzovala nárok poškodeného. Takéto konanie je v rámci
dispozitívnej úpravy náhrady škody. Nemožno ho považovať za vzdanie sa nároku.“ Dohodu
obmedzujúcu rozsah náhrady škody pred porušením povinnosti preto považuje za dovolenú.
Limitáciu pripúšťa aj J.Šilhán.1
Z procesného hľadiska je dôležité vysporiadať sa s vecnou legitimáciou v súdnom konaní. Na podanie
žaloby o náhradu škody spôsobenej konateľom sú aktívne vecne legitimované nasledovné subjekty:
a) spoločnosť, v mene ktorej koná štatutárny orgán (napríklad súčasní konatelia) proti bývalým
konateľom spoločnosti
b) spoločnosť v zastúpení spoločníka spoločnosti proti konateľom
c) veriteľ spoločnosti proti konateľom
d) správca konkurznej podstaty (ak je spoločnosť v konkurze) uplatňujúci nároky veriteľov spoločnosti
proti konateľom (voči rozhodnutiam, ktoré spravili pred rozhodnutím o vyhlásení konkurzu)
e) likvidátor spoločnosti proti konateľom.
Pasívnu vecnú legitimáciu v spore má štatutárny orgán spoločnosti (či už bývalý alebo súčasný).
Pri premlčaní nároku na náhradu škody vychádza Obchodný zákonník z obdobnej konštrukcie
počiatku plynutia premlčacej doby ako Občiansky zákonník s tým, že subjektívnu dobu viaže na iný
moment. V zmysle ust. §397 ObZ je subjektívna doba štvorročná a podľa §398 ObZ je objektívna doba
desaťročná. Subjektívna doba začína plynúť dňom, kedy sa poškodený dozvedel o škode alebo sa o
nej dozvedieť mohol a o tom, kto je povinný škodu nahradiť. Uvedená vedomosť sa viaže na
existenciu oboch skutočností, t.j. škodu a škodcu s tým, že škoda nemusí byť identifikovaná presným
rozsahom a výškou, ale znalosť poškodeného musí postačovať pre možnosť uplatňovať si nárok na
súde. Objektívna doba pri práve na náhrade škody sa však končí najneskôr uplynutím 10 rokov odo
dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.
Medzi dôležitú povinnosť konateľov s.r.o. (ako aj pre členov dozornej rady), patrí dodržiavanie zákazu
konkurencie. Jeho účelom je ochrana samotnej spoločnosti pred špekulatívnym konaním jej orgánov
a ich členov alebo spoločníkov. Ustanovenie §136 ObZ upravujúce zákaz konkurencie je kogentné a
umožňuje odchýlnu právnu úpravu len tak, že spoločenská zmluva alebo stanovy môžu rozšíriť
obmedzenia pre konateľov nad rámec zákona. Účelom zákazu konkurencie je zamedziť takému
konaniu, výsledkom ktorého môže byť konflikt záujmov spoločnosti a osôb, na ktoré sa tento zákaz
vzťahuje. V zmysle ust. §136 ods. 1 ObZ pokiaľ zo spoločenskej zmluvy alebo stanov nevyplývajú
ďalšie obmedzenia, konateľ nesmie:
a) vo vlastnom mene alebo na vlastný účet uzavierať obchody, ktoré súvisia s podnikateľskou
činnosťou spoločnosti,
b) sprostredkovať pre iné osoby obchody spoločnosti,
c) zúčastňovať sa na podnikaní inej spoločnosti ako spoločník s neobmedzeným ručením
d) vykonávať činnosť štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho alebo iného spoločenského
orgánu inej právnickej osoby s podobným predmetom podnikania, ibaže ide o právnickú osobu, na
ktorej podnikaní sa zúčastňuje
Späť na zoznam článkov
