Pozemky úpadcu

14CoKR/19/2018

Samotná skutočnosť preukázania úpadku automaticky neznamená ukrátenie podľa § 57 ods. 4 ZKR v zmysle konkrétneho ekonomického dopadu odporovaného právneho úkonu na majetok úpadcu

Predpokladom každej odporovateľnosti, a teda aj v zmysle § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. je zníženie uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka, čo predpokladá také zmenšenie hodnoty majetku dlžníka, že po účinnosti odporovaného právneho úkonu dlžníka sa zníži, ukráti uspokojenie pohľadávok veriteľov. K tomu dochádza aj vtedy, ak dlžník nemal ani pred vykonaním odporovaného právneho úkonu dostatok majetku na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov, avšak po účinnosti tohto právneho úkonu sa miera uspokojenia pohľadávok veriteľov ešte viac zníži. Na druhej strane platí, že aj keď dôjde odporovaným právnym úkonom k zníženiu hodnoty majetku dlžníka, avšak zostávajúci majetok dlžníka stačí na uspokojenie pohľadávok veriteľov dlžníka, ktorí majú pohľadávky v čase účinnosti právneho úkonu, nemôže byť odporovacia žaloba úspešná. (...) Úspešnosť odporovateľnosti závisí tak od toho, či sa majetok dlžníka právneho úkonu, ktorému sa odporuje, zmenšil a v akom rozsahu, aký majetok zostal na uspokojenie pohľadávky, a to k okamihu účinnosti napadnutého právneho úkonu. Záver o preukázaní ukrátenia konkrétnej pohľadávky alebo pohľadávok niektorého z veriteľov nie je možné odvodzovať zo samotného vyhlásenia konkurzu pri splnení podmienok pre jeho vyhlásenie v zmysle § 3 ods. 1 ZKR, teda po skonštatovaní úpadku, ktorý naviac v prípade, že by išlo o úpadok vo forme platobnej neschopnosti, vypovedá len o záväzkoch na finančné plnenie a nie o celom majetku úpadcu. Samotná skutočnosť preukázania úpadku však automaticky neznamená ukrátenie podľa § 57 ods. 4 ZKR v zmysle konkrétneho ekonomického dopadu odporovaného právneho úkonu na majetok úpadcu. Rovnako ukrátenie nemožno konštatovať ani z vymedzenia masy prihlásených pohľadávok, resp. zistených pohľadávok a ani od žalobcom tvrdenej spriaznenosti úpadcu a žalovaného. Stav majetku dlžníka pre potreby posúdenia, či konkrétnym právnym úkonom (ne)došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok jeho veriteľov, je pritom potrebné skúmať k momentu uskutočnenia odporovaného právneho úkonu, v akomkoľvek kontexte zistených majetkových pomerov dlžníka, len k uvedenému momentu možno hovoriť o tom, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci
žalobcu: JUDr. Miroslav Hlad, so sídlom Vajanského 588, 024 01 Kysucké Nové Mesto, správca úpadcu:
Slovpanel a.s., so sídlom Kamenná cesta 3, 010 88 Žilina, IČO: 31 634 770, proti žalovanému: SVC
s.r.o., so sídlom Nová 335/26, 010 01 Žilina, IČO: 36 406 988, o určenie neúčinnosti právneho úkonu a o
uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť do konkurznej podstaty úpadcu sumu 1.200.000 Eur, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cbi/2/2017-38 zo dňa 3.11.2017, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cbi/2/2017-38 zo dňa 3.11.2017
potvrdzuje.
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Vyslovil, že žalovaný má voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným rozhodnutím.
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu § 60 ods. 1, 2, 3 Zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov(ďalej aj len „ ZKR“, alebo aj
„Zákona č. 7/2005 Z.z.“), § 58 ods. 1, 2, 3 ZKR, § 3 ods. 1, 2, 3 Zákona č. 7/2005 Z.z., § 3 ods. 1,
2, 3 Zákona č. 7/2005 Z. z., § 57 ods. 1, 2, 3, 4 Zákona č. 7/2005 Z.z., Článku 6 ods. 1 CSP, Článku
8 CSP, Článku 15 ods. 1, 2 CSP, § 191 ods. 1, 2 CSP, § 154 CSP okresný súd žalobu zamietol.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou, ktorá bola okresnému súdu
doručená dňa 7.2.2017 žalobca navrhol, aby okresný súd určil, že kúpna zmluva, ktorou previedol
úpadca ako predávajúci „vlastnícke právo na žalovaného ako kupujúceho k nehnuteľnostiam zapísaných
na LV č. XXXX vedenom pre okres A., obec A., katastrálne územie A. ako pozemok registra „C“ s parc.
č. 7022/1 druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, výmera: 934 m2, pozemok registra „C“ s parc.
č. 7022/9, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, výmera 2346 m2; pozemok registra „C“ s parc.
č. 7022/10, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, výmera: 152 m2; pozemok registra „C“ s parc.
č. 7022/11, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria; výmera 618 m2; pozemok registra „C“ s parc.
č. 7022/12, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, výmera: 315 m2; pozemok registra „C“ s parc.
č. 7022/14, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, výmera: 603 m2; pozemok registra „C“ s parc.
č. 7022/15, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, výmera 164 m2; pozemok registra „C“ s parc.
č. 7022/17, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, výmera: 12.896 m2; pozemok registra „C“ s
parc. č. 7022/29, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, výmera: 154 m2, pozemok registra „C“
s parc. č. 7022/30, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, výmera 132 m2, pozemok registra „C“
s parc. č. 7022/42, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, výmera 126 m2; stavba súp. č. XXXX
druh stavby dom postavená na par. č. KN-C 7021; stavba súp. č. XXXX druh stavby hala - armovňa
postavená na par. č. KN-C 7022/1; stavba bez súpisného čísla, druh stavby výrobná hala postavená

na par. č. KN-C 7022/9; stavba bez súpisného čísla druh stavby prípravovňa polystyrénu postavená na
par. č. KN-C 7022/10; stavba bez súpisného čísla, druh stavby dielne údržby, postavená na par. č. KNC 7022/11;
stavba bez súpisného čísla, druh stavby dielne údržby, postavená na par. č. KN-C 7022/12;
stavba bez súpisného čísla, druh stavby plynová kotolňa, postavená na par. č. KN-C 7022/13; stavba
bez súpisného čísla, druh stavby, druh stavby sklad, práčovňa, postavená na par. č. KN-C 7022/14;
stavba bez súpisného čísla, druh stavby trafostanica, postavená na par. č. KN-C 7022/15; stavba bez
súpisného čísla, druh stavby ČOV, postavená na par. č. KN-C 7022/17; stavba bez súpisného čísla, druh
stavby regulačná stanica plynu, postavená na par. č. KN-C 7022/17 za kúpnu cenu vo výške 800.000,EUR bez DPH, a
ktorej vklad bol povolený pod číslom V 5356/13 je voči veriteľom úpadcu neúčinná a
žalovaný je povinný zaplatiť do konkurznej podstaty sumu vo výške 1.200.000,- EUR do 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
3. Na odôvodnenie žaloby žalobca uviedol, že dňa 17.7.2013 spoločnosť IPBS, s.r.o. a úpadca medzi
sebou uzatvorili Kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
zapísaným na LV č. XXXX, vedenom pre okres A., obec A., katastrálne územie A.. Vklad tejto zmluvy
bol povolený rozhodnutím vtedajšej Správy katastra Žilina zo dňa 14.8.2013 pod číslom V 5356/13.
Žalobca mal za to, že kúpna zmluva, ktorou došlo k prevodu tohto majetku, predstavuje právny úkon
bez primeraného protiplnenia v zmysle § 58 a
§ 60 ZKR. Prevodom majetku na spriaznenú osobu
a za neprimerane nízku cenu došlo k ukráteniu veriteľov prihlásených pohľadávok a dosiahnutie ich
uspokojenia „v súčasnosti už nie je možné“. Je potom zrejmé, že úpadca bol v čase účinnosti predmetnej
kúpnej zmluvy v úpadku, nakoľko z jednotlivých prihlášok ako aj konečného zoznamu pohľadávok
je zrejmé, že v čase účinnosti dotknutej kúpnej zmluvy, „bol úpadca v omeškaní viac ako 30 dní po
lehote splatnosti s plnením peňažných záväzkov minimálne voči veriteľom Allianz - Slovenská poisťovňa,
a.s. z titulu nezaplateného poistného v celkovej sume 958,40 EUR, LICITOR factoring, s.r.o. v sume
58.701,77 EUR, Sociálna poisťovňa, so sídlom v Bratislave v sume 397,46 EUR, TERACOM, s.r.o.
v sume 381.620,98 EUR, Jozef Vrábeľ - AUTODOPRAVA v sume 8.283,76 EUR. Celková suma
prihlásených pohľadávok predstavuje sumu 1.118.496,34 EUR pričom majetok zapísaný do súpisu
konkurznej podstaty predstavuje sumu cca 300.000,- EUR.“ Na základe takto analyzovaného právneho
stavu možno podľa žalobcu konštatovať, že boli splnené podľa žalobcu všetky hmotnoprávne podmienky
odporovateľnosti v zmysle § 57, § 58, § 60 Zákona č. 7/2005. Je zrejmé, že ani pri speňažení všetkého
majetku nedôjde k uspokojeniu pohľadávky veriteľov a prevodom majetku bez primeraného plnenia
ako i jeho prevodom na spriaznenú osobu došlo k ukráteniu vymáhateľných pohľadávok veriteľov
úpadcu. Bez takéhoto prevodu je zrejmé, že uvedené veci by mohli byť použité na uspokojovanie
pohľadávok veriteľov. Znaleckým posudkom bola stanovená obvyklá cena predmetu kúpy na sumu vo
výške 2.000.000,- Eur. Žalovaný „v súčasnosti“ už nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností a nie
sú dané ani predpoklady na to, aby bolo odporovacie právo uplatnené voči tretej osobe. „Vzhľadom
na vyššie uvedené sa žalobca domáha okrem vyslovenia odporovateľnosti právneho úkonu i uloženia
povinnosti zaplatiť peňažnú náhradu, ktorá zodpovedá kladnému rozdielu medzi dojednanou kúpnou
cenou a reálnou kúpnou cenou, ktorá mala byť dojednaná v prípade, ak by došlo ku korektnému a
spravodlivému dojednaniu zmluvných strán.“
4. Uznesením č.k. 19Cbi/2/2017-7 zo dňa 10.2.2017 okresný súd vyzval žalovaného, aby sa v lehote
15 dní od jeho doručenia písomne vyjadril k podanej žalobe. Žaloba spolu s prílohami a predmetným
uznesením bola žalovanému doručovaná na adresu jeho sídla s tým, že zásielka bola okresnému súdu
vrátená z dôvodu jej neprevzatia v odbernej lehote dňa 30.3.2017, a teda žalovaný sa k žalobe nevyjadril.
5. Na deň 3.11.2017 okresný súd nariadil pojednávanie na prejednanie veci samej. Žalobca a žalovaný
naň boli riadne a včas predvolaní, spolu s predvolaním im bolo doručené okrem iného aj poučenie
podľa § 153 a § 154 CSP o sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania, tak ako to vyplývalo z č.l. 27
a 29 spisu. „Na pojednávanie sa žalobca ani žalovaný neustanovili, svoju neúčasť včas a dôležitými
dôvodmi neospravedlnili, hoci boli poučení o následkoch nedostavenia sa, a tiež nepožiadali o odročenie
pojednávania. Po splnení procesných podmienok, súd podľa citovaného zákonného ustanovenia § 180
CSP rozhodol tak, že nariadil pojednávanie
v neprítomnosti žalobcu a žalovaného a otvoril
hlavné pojednávanie.“
6. Z Obchodného vestníka 196/2015 s dňom uverejnenia 13.10.2015 vyplývalo začatie konkurzného
konania voči dlžníkovi Slovpanel a.s., so sídlom Kamenná cesta 3, 010 88 Žilina, IČO: 31 634 770,
pričom účinky začatia konkurzného konania nastali 14.10.2015.
Z Obchodného vestníka
30/2016 s dňom 15.2.2016 vyplýva skutočnosť vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka Slovpanel a.s.,

so sídlom Kamenná cesta 3, 010 88 Žilina, IČO: 31 634 770 s tým, že účinky vyhlásenia konkurzu nastali
16.2.2016.
7. Vzhľadom k úprave podľa § 57 ods. 2 ZKR okresný súd primárne skúmal, či bola žaloba v tejto veci
podaná včas. V tomto smere zohľadnil skutočnosť vyplývajúcu z Obchodného vestníka, v ktorom bolo
dňa 15.2.2016 pod OV 30/2016 zverejnené uznesenie sp.zn. 6K/14/2015 zo dňa 8.2.2016 o vyhlásení
konkurzu na majetok dlžníka Slovpanel a.s., so sídlom Kamenná cesta 3, 010 88 Žilina, IČO: 31 634 770,
v nadväznosti na čo účinky vyhlásenia konkurzu nastali dňa 16.2.2016. Pri podaní žaloby na Okresnom
súde Žilina dňa 7.2.2017, okresný súd konštatoval zachovanie hmotno-právnej lehoty na podanie žaloby.
S poukazom na úpravu § 62 ods. 5 ZKR skonštatoval aktívnu legitimáciu žalobcu v tomto konaní a s
poukazom na úpravu § 62 ods. 1 ZKR skonštatoval pasívnu legitimáciu žalovaného v konaní.
8. Okresný súd sa potom zaoberal hodnotením základnej hmotno-právnej podmienky odporovateľnosti
právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR, teda podmienky, že realizáciou právneho úkonu Zmluvy zo
dňa 17.7.2013 došlo k ukráteniu uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov, ktorý si
svoju pohľadávku prihlásil v konkurznom konaní
sp. zn. 6K/14/2015 na majetok úpadcu Slovpanel
a.s., so sídlom v Žiline, a ktorému veriteľovi nezaniklo postavenie účastníka konkurzného konania.
„Úprava inštitútu odporovateľnosti právnym úkonom podľa § 58 a § 60 ZKR uplatnená v tomto konaní
žalobcom predpokladá v spojení s § 57 ods. 4 ZKR splnenie základnej a primárnej hmotnoprávnej
podmienky odporovateľnosti, spočívajúcej v preukázaní, že konkrétnym právnym úkonom, neúčinnosti
ktorého sa žalobca domáha, došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa, resp. veriteľov, ktoré
existovali v čase, keď nastali účinky právneho úkonu, ktorému sa odporuje, ktorý veriteľ, resp. veritelia
si svoje pohľadávky v konkurznom konaní prihlásili riadne a včas a nezaniklo im postavenie účastníkov
konkurzného konania.“ V konkurznom konaní má dôjsť k pomernému uspokojeniu prihlásených
pohľadávok veriteľov, a preto je irelevantné, pohľadávka ktorého konkurzného veriteľa alebo koľkých
z nich bola ukrátená. Z uvedeného vyplývalo, že žalobcu v tomto konaní ťažilo dôkazné bremeno
preukázať skutočnosť, že právnym úkonom Kúpnej zmluvy zo dňa 17.7.2013, ktorej predmetom bol
prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. 1306, vedenom pre okres A., obec
A., katastrálne územie A. z úpadcu na žalovaného, došlo k ukráteniu pohľadávky, resp. pohľadávok
konkurzných veriteľov existujúcich v čase, keď nastali účinky predmetnej kúpnej zmluvy, povolením jej
vkladu na základe rozhodnutia vtedajšej Správy katastra Žilina zo dňa 14.8.2013 pod číslom V 5356/13,
tak ako uviedol žalobca, a ktorý veriteľ, resp. veritelia si svoje pohľadávky v konkurznom konaní prihlásili
a nezaniklo im postavenie účastníkov konkurzného konania.
9. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdil, že právny
úkon kúpnej zmluvy ukracuje uspokojenie pohľadávok veriteľov, ktoré špecifikoval
v podanej
žalobe, tak „ bolo vecou dôkazného bremena žalobcu takéto tvrdenie preukázať a umožniť súdu za
predloženia, resp. označenia dôkazov (napríklad ich konkrétnym označením v pripojenom konkurznom
spise sp. zn. 6K/14/2015) k tejto skutočnosti vykonať dokazovanie. Nebolo povinnosťou súdu bez
náležitej iniciatívy žalobcu pátrať po takýchto dôkazoch, resp. nahrádzať takúto dôkaznú iniciatívu strany
sporu, ktorej táto povinnosť v konečnom dôsledku vyplýva z Článku 8 CSP (uvedený záver dopadá
i na samotný odporovaný právny úkon, ktorého písomné vyhotovenie nebolo prílohou žaloby a vo
vzťahu ku ktorému nebola zo strany žalobcu uvedená potrebná identifikácia časti konkurzného spisu,
kde sa tento právny úkon prípadne nachádza).“ Iným postupom okresného súdu by došlo k porušeniu
jedného z princípov vyjadreného v Článku 6 CSP, spočívajúcom v takom procesnom postupe súdu, ktorý
stranám sporu zabezpečí rovnakú mieru možností uplatňovania prostriedkov procesného útoku alebo
procesnej obrany, resp. každej zo sporových strán umožní v rovnakej miere realizovať svoje procesné
oprávnenia v medziach stanovených CSP. Na uvedené nemala vplyv ani skutočnosť, že žalovaný v tejto
veci nevznášal žiadnu konkrétnu procesnú obranu, nakoľko z takéhoto postoja žalovaného k predmetu
konania nie je možné dovodzovať záver o preukázaní tvrdenia žalobcu o splnení základnej hmotnoprávnej podmienky
odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 57 ods. 4 ZKR.
10. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že v rámci tvrdení uvádzaných žalobcom
a zvýraznil, že tieto žalobca poskytol okresnému súdu „len v rovine tvrdenia v podanej žalobe, bez
akejkoľvek jeho ďalšej dôkaznej procesnej aktivity v konaní, absentuje spoľahlivé preukázanie samotnej
existencie konkrétnych pohľadávok veriteľov, ktoré pohľadávky si títo veritelia uplatnili v konkurznom
konaní úpadcu, ktoré existovali v čase, kedy nastali účinky odporovaného právneho úkonu, a ktoré
pohľadávky konkurzných veriteľov (hoci aj jedna z nich) boli práve právnym úkonom, určenia neúčinnosti
ktorého sa žalobca v tomto konaní domáhal (vo vzťahu ku ktorému žalobca rovnako nepredložil,
neoznačil listinný a ani žiadny iný dôkaz o jeho existencii), ukrátené. Za absencie takýchto dôkazov,

potom nebolo možné prijať záver o preukázaní podmienky ukrátenia podľa § 57 ods. 4 ZKR.“
11. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že ak by žalobca aj preukázal
existenciu pohľadávok veriteľov úpadcu v čase, kedy nastali účinky odporovateľnosťou napadnutej
kúpnej zmluvy, musel by v konaní súčasne preukázať, že po realizácii takéhoto úkonu úpadcovi nezostal
majetok potrebný na uspokojenie existujúcich pohľadávok veriteľov, ktorí si svoje pohľadávky uplatnili
v konkurznom konaní. Úpadca môže uskutočniť akýkoľvek právny úkon pre neho nevýhodný, ak nemá
tento vplyv na uspokojenie pohľadávok veriteľov, pretože jeho ostatný majetok bude bez ďalšieho
postačovať na úplné uspokojenie všetkých pohľadávok konkurzných veriteľov. V nadväznosti na vyššie
uvedené okresný súd s poukazom na úpravu § 3 ods. 1, 2, 3 ZKR zdôraznil, že preukázanie úpadku
či už vo forme platobnej neschopnosti alebo insolvencie, ktoré vyústilo do vyhlásenia konkurzu (a teda
stavu úpadku existujúceho v čase vyhlásenia konkurzu), neznamená preukázanie ukrátenia v zmysle
§ 57 ods. 4 ZKR. Záver o preukázaní ukrátenia konkrétnej pohľadávky alebo pohľadávok niektorého
z veriteľov práve v dôsledku realizácie právneho úkonu, ktorému sa v konaní odporuje, nie je možné
odvodzovať zo skutočnosti samotného vyhlásenia konkurzu v časových súvislostiach týkajúcich sa
účinkov odporovaných právnych úkonov a účinkov vyhlásenia konkurzu, po splnení podmienok pre jeho
vyhlásenie v zmysle § 3 ods. 1 ZKR, teda po skonštatovaní úpadku.
12. V pomeroch prejednávanej veci zodpovedajú tieto časové súvislosti značnému časovému odstupu
medzi účinkami odporovaného právneho úkonu, ktoré nastali v auguste 2013 a účinkami vyhlásenia
konkurzu na majetok označeného úpadcu vo februári 2016, teda s odstupom takmer troch rokov. Naviac
v prípade, že by išlo o úpadok vo forme platobnej neschopnosti vypovedá len o záväzkoch na finančné
plnenie a nie o celom majetku úpadcu. Skutočnosť preukázania úpadku nepreukazuje automaticky
ukrátenie podľa § 57 ods. 4 ZKR v zmysle konkrétneho ekonomického dopadu odporovaného právneho
úkonu na majetok úpadcu.
13. Vychádzajúc z uvedeného okresný súd, pri neunesení dôkazného bremena žalobcom v tomto
konaní vo vzťahu k ukráteniu v zmysle § 57 ods. 4 ZKR, skonštatoval, že žaloba dôvodná nebola,
a preto rozhodol o jej zamietnutí v celom rozsahu, teda pokiaľ ide o určenie neúčinnosti právneho
úkonu, i pokiaľ ide o uplatnené plnenie peňažnej náhrady do všeobecnej podstaty úpadcu. Tak ako
okresný súd poukázal, skúmanie špecifických podmienok odporovateľnosti uplatnených žalobcom v
tomto konaní podľa § 58 a § 60 ZKR prichádza do úvahy až v prípade splnenia všeobecných podmienok
odporovateľnosti vrátane preukázania ukrátenia podľa § 57 ods. 4 ZKR, ktoré v danom prípade, tak ako
je konštatované vyššie preukázané nebolo. O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255
ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP.
14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, z dôvodov podľa
§ 365
ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, ktoré odôvodňujeme nasledovne. Primárne, k uneseniu dôkazného
bremena žalobca uviedol, že rozsah dôkazného bremena tej ktorej strany je daný procesnými a
hmotnoprávnymi normami. V tomto smere žalobca tvrdil splnenie hmotnoprávnych predpokladov na
vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu a na ich preukázanie i navrhol niektoré dôkazné prostriedky. V
zmysle procesných noriem, a to § 151 ods. 1 CSP platí, že v prípade neexistencie sporu o existencii
hmotnoprávnych predpokladov sa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela,
považujú za nesporné. Z uvedeného ustanovenia vyplýva obmedzenie rozsahu dôkazného bremena
strany len a výlučne na tie skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné a strana nemá povinnosť
preukazovať tzv. nesporné skutkové skutočnosti. Ustanovenie § 151 ods. 1 CSP zakotvuje právnu
domnienku nespornosti skutkových tvrdení v prípade, ak sa strana k tvrdeniu protistrany nevyjadrila
alebo ak popretie skutkových tvrdení je neúčinné. Uvedená limitácia rozsahu dôkazného bremena
znamená, že strana nemá a nemusí preukazovať a navrhovať dôkazy na preukázanie tzv. nesporných
skutočností. Ak sa však okresný súd chcel odchýliť od aplikácie uvedeného pravidla mal v súlade s §
150 ods. 2 CSP povinnosť požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. „Súd uvedené nevykonal a žalobca preto
pre neexistenciu sporu o tvrdených skutkových tvrdeniach nemal povinnosť navrhovať a dopĺňať ďalšie
dôkazy na preukázanie tvrdení, ktoré neboli sporné.“
15. Žalobca uviedol, že nie je pravda, žeby poukazoval len na všeobecné dôkazy a skutočnosti, ktoré
mal z označených dôkazov zistiť vyplývali zo samotnej žaloby. Žalobca odkazoval na konečný zoznam
„pohľadávok uviedol i existenciu konkrétnych pohľadávok ku dňu uskutočnenia odporovateľného úkonu.
Týmito pohľadávkami boli minimálne pohľadávky voči nasledovným veriteľom:
a) Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO:00151700, z titulu nezaplateného poistného v celkovej
sume 958,40 €;
b) LICITOR factoring, s.r.o., IČO: 36 435 601, v sume 58.701,77 €;
c) Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, IČO:30807484, v sume 397,46 €;

d} TERACOM, s.r.o., IČO:45467293, v sume 381.620,98 €;
e) Jozef Vrábeľ - AUTODOPRAVA, IČO:32277849, v sume 8.283,76 €;“ Žalobca zdôraznil, že v
čase uskutočnenia právneho úkonu existovali pohľadávky v sume rovnajúcej sa uvedeným prihláseným
pohľadávkam. Správca teda označil konkrétne skutočnosti, existenciu ktorých si okresný súd mohol
overiť v konečnom zozname pohľadávok v súdnom spise. Správca zdôraznil, že po uskutočnení
odporovateľného právneho úkonu nemal úpadca dostatok majetku na uspokojenie veriteľov. Správca
poukazoval na vykonaný súpis majetku. Okresný súd však konštatoval, že uvedené nepreukazuje
kvalifikované zmenšenie majetku ku dňu uskutočnenia právneho úkonu. Rozsah dôkazného bremena
stanovený okresným súdom je z tohto pohľadu nesplniteľný a rozhodnutie je v danom prípade arbitrárne.
Správca nemá vedomosť o ďalšom nakladaní s majetkom po uskutočnení napádaného právneho
úkonu. Ak nedošlo k ďalšiemu úkonu, ktorým by sa nakladalo s majetkom úpadcu je teda zrejmé, že
z porovnania majetku pred uskutočnením úkonu a súčasného majetku, k ukráteniu veriteľov došlo.
Neexistenciu úkonov, ktorými by sa nakladalo s majetkom úpadcu správca nevie preukázať. Pri
posudzovaní dôkazného bremena treba teda rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, v zmysle ktorej
sa neexistencia (niečoho) zásadne nepreukazuje. Rozhodnutie súdu má byť výsledkom starostlivého
uváženia, zhodnotenia dôkazného bremena, ako i posúdenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich
komplexnosti tak, aby toto posúdenie vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. V tomto smere je nelogické
konštatovanie okresného súdu bez uvedenia iných úkonov, že odkaz na súpis majetku nepreukazuje
ukrátenie veriteľov. Uvedené tvrdenie by malo logiku len v prípade existencie iných úkonov, ktorými by
dochádzalo k nakladaniu s majetkom po uskutočnení napádaného právneho úkonu. Navrhol, aby súd
druhej inštancie rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutia.
16. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 15.02.2018 (č.l. 59 spisu) bolo toto odvolanie
žalobcu doručené žalovanému s možnosťou vyjadrenia sa k nemu v lehote 15 dní, ktorú možnosť
žalovaný nevyužil (doručenka čl. 62 spisu).
17. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379,
§ 380 ods. 1
CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania §
219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne
rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
18. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/19/2018-67 zo dňa
22.11.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského
súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia
a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému
vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP.
19. Práve podľa § 380 ods. 1 CSP bol rozsudok okresného súdu posudzovaný len v medziach odvolacích
dôvodov žalobcu, ktoré boli uvedené v podaní zo dňa 15.decembra 2017 (č.l. 52 a nasl. spisu).
20. Krajský súd pri posudzovaní napadnutého rozsudku okresného súdu v rozsahu a v medziach
odvolacích dôvodov žalobcu vychádzal zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol
viazaný. Nebolo preukázané ani zistené, že by malo byť dokazovanie zopakované alebo doplnené.
21 K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd uvádza, že „Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav
aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.“ (z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 121, 122, 123/2016 z 23. júna 2016). Po vykonaní odvolacieho
prieskumu odvolací súd uvádza, že k tejto situácii v predmetnej sporovej právnej veci nedošlo, keďže na
zistený skutkový stav súdom prvej inštancie boli aplikované rozhodné zákonné ustanovenia zákona č.
7/2005 Z.z., CSP, uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu, ktoré boli aj správnym
spôsobom interpretované.
22. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu
žalobcu v odvolaní majúcu pre vec podstatný význam, ktorý postup je v súlade s uznesením Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého ...„súčasťou
základného práva na súdnu ochranu v občianskosúdnom konaní podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho
súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Zo znenia uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 3. júla 2003 vyplýva, že ...„všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces“.
23. Súd prvej inštancie zamietol teda žalobu za konštatovania, že žalobca v konaní nepreukázal
základnú hmotno-právnu podmienku odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 zákona č.
7/2005 Z.z., a to existenciu ukracujúcich právnych úkonov. Okresný súd konštatoval, že sa „ zaoberal
hodnotením základnej hmotno-právnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods.
4 ZKR, teda podmienky, že realizáciou právneho úkonu Zmluvy zo dňa 17.7.2013 došlo k ukráteniu
uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov, ktorý si svoju pohľadávku prihlásil v
konkurznom konaní sp. zn. 6K/14/2015 na majetok úpadcu Slovpanel a.s., so sídlom v Žiline, a ktorému
veriteľovi nezaniklo postavenie účastníka konkurzného konania. Úprava inštitútu odporovateľnosti
právnym úkonom podľa § 58 a § 60 ZKR uplatnená v tomto konaní žalobcom predpokladá v spojení
s § 57 ods. 4 ZKR splnenie základnej a primárnej hmotnoprávnej podmienky odporovateľnosti,
spočívajúcej v preukázaní, že konkrétnym právnym úkonom, neúčinnosti ktorého sa žalobca domáha,
došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa, resp. veriteľov, ktoré existovali v čase, keď nastali
účinky právneho úkonu, ktorému sa odporuje, ktorý veriteľ, resp. veritelia si svoje pohľadávky v
konkurznom konaní prihlásili riadne a včas a nezaniklo im postavenie účastníkov konkurzného konania.
V konkurznom konaní má dôjsť k pomernému uspokojeniu prihlásených pohľadávok veriteľov, a preto je
irelevantné pohľadávka ktorého konkurzného veriteľa alebo koľkých z nich bola ukrátená. Z uvedeného
vyplýva, že žalobcu v tomto konaní ťažilo dôkazné bremeno preukázať skutočnosť, že právnym úkonom
Kúpnej zmluvy zo dňa 17.7.2013, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
zapísaných na LV č. XXXX, vedenom pre okres A., obec A., katastrálne územie A. z úpadcu na
žalovaného, došlo k ukráteniu pohľadávky, resp. pohľadávok konkurzných veriteľov existujúcich v čase,
keď nastali účinky predmetnej kúpnej zmluvy, povolením jej vkladu na základe rozhodnutia vtedajšej
Správy katastra Žilina zo dňa 14.8.2013 pod číslom V 5356/13, tak ako uviedol žalobca, a ktorý veriteľ,
resp. veritelia si svoje pohľadávky v konkurznom konaní prihlásili a nezaniklo im postavenie účastníkov
konkurzného konania. Pokiaľ žalobca tvrdil, že právny úkon kúpnej zmluvy ukracuje uspokojenie
pohľadávok veriteľov, ktoré špecifikoval v podanej žalobe, bolo vecou dôkazného bremena žalobcu
takéto tvrdenie preukázať a umožniť súdu za predloženia, resp. označenia dôkazov (napríklad ich
konkrétnym označením v pripojenom konkurznom spise sp. zn. 6K/14/2015) k tejto skutočnosti vykonať
dokazovanie.“
24. Vo všeobecnosti, v súvislosti s uplatnenou odporovacou žalobou krajský súd akcentuje, že
predpokladmi odporovateľnosti je vyhlásený konkurz, úkon, ktorému sa odporuje, je právny úkon dlžníka,
týka sa majetku dlžníka podliehajúceho konkurzu, je platný, účinný, ukracuje uspokojenie pohľadávky
veriteľa, ktorý si pohľadávku prihlásil a v konečnom dôsledku odporovacia žaloba musí byť podaná v
prekluzívnej lehote od vyhlásenia konkurzu.
25. Nemožno podľa odvolacieho súdu opomenúť, že hmotno-právnym predpokladom každej
odporovateľnosti je, že ide o negatívny ekonomický dopad právneho úkonu dlžníka na uspokojenie
pohľadávok veriteľov, resp. ide o ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa. Žalobca v konaní musí
preukázať, že právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní
prihlásil pohľadávku. Pretože v konkurznom konaní ide vždy o pluralitu veriteľov, je právne irelevantné,
pohľadávka ktorého a koľkých veriteľov bola ukrátená. Veriteľ musí mať pohľadávku proti dlžníkovi
v čase vykonania právneho úkonu dlžníka, resp. v momente, keď právny úkon nadobudne účinnosť.
Všeobecne je možné odporovať iba tomu právnemu úkonu, ktorý ukrátil niektorého z veriteľov. Ide o
základný predpoklad odporovateľnosti. Právny úkon, ktorý nespĺňa uvedený predpoklad, nie je možné
napadnúť odporovateľnosťou, resp. nie je možné byť úspešný v súvislosti s takto podanou žalobou vo
vyvolanom súdnom spore. Predpokladom úspešného odporovania právnemu úkonu dlžníka je to, že
žalobca musí tak tvrdiť, ako aj dokázať všetky hmotno-právne predpoklady pre odporovateľnosť takéhoto
právneho úkonu. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Sporová strana má povinnosť
tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením sa premietnu do nepriaznivého
rozhodnutia, ktoré nepriaznivé rozhodnutie nesie tá sporová strana, ktorá si tieto povinnosti, a to
povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť

dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ sporová strana nesplní povinnosť tvrdenia,
nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie
procesná zodpovednosť sporovej strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z
tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je
umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti
významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti sporovej strany,
ktorá si nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení alebo preto, že takáto
skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec. „...Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť
dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie
zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak
bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa
vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že
za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o
tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi
účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma
vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia
a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne
okolnosti prejednávanej veci.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 6/2010
z 22.10.2010) Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia
dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
medzi stranami konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje
povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané,
žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia
a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne
okolnosti prejednávanej veci.
26. Zvýrazňuje odvolací súd, že účelom inštitútu odporovateľnosti je zabezpečiť ochranu veriteľov
pred právnymi úkonmi ich dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu jeho majetku, a tým k zmareniu alebo
obmedzeniu možností, aby sa veriteľ z tohto majetku dlžníka uspokojil. Podmienky, za ktorých môže
správca právnemu úkonu dlžníka odporovať, sú vyjadrené vo všeobecnosti v § 57 a nasl. ustanovenia
zákona ZKR. Dôkazné bremeno má v tomto smere výlučne správca. Konkrétny právny úkon dlžníka
- úpadcu spôsobí ukrátenie uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľa v zásade vtedy, keď sa
právnym úkonom dlžníka - úpadcu zmenší jeho majetok v takej miere, že prihlásené pohľadávky
veriteľov v rámci konkurzného konania nebudú môcť byť uspokojené buď vôbec alebo len čiastočne.
Predpokladom odporovateľnosti je objektívny ekonomický dôsledok vykonaných právnych úkonov. To,
či právnymi úkonmi došlo k ukráteniu veriteľa, resp. veriteľov, je vždy vecou zisťovania, dokazovania v
každom konaní. Aj keď právnym úkonom dôjde len k zmenšeniu majetku dlžníka - úpadcu, nie je možné
domáhať sa úspešne odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačuje na uspokojenie
prihlásenej pohľadávky veriteľa.
27. Po vykonaní odvolacieho prieskumu v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu, odvolací súd prijal
záver, v zmysle ktorého žalobca v danej veci nepreukázal kvalifikované zmenšenie majetku dlžníkaúpadcu, a preto
nepreukázal základnú hmotno-právnu podmienku ukracujúceho právneho úkonu. Tak,
ako vecne správne uviedol okresný súd, bolo na žalobcovi, aby preukázal stav majetku úpadcu k
momentu uskutočnenia napadnutých právnych úkonov, či došlo k zmenšeniu možnosti uspokojenia
pohľadávok veriteľov v čase uskutočnených právnych úkonov, ktorí veritelia si prihlásili svoje pohľadávky
v konkurznom konaní. Správca mal uviesť a preukázať hodnotu majetku úpadcu - dlžníka pred
účinnosťou sporných právnych úkonov a pohľadávky veriteľov, ktoré by sa mohli z tohto majetku dlžníka
uspokojiť. Žalobca musí v konaní preukázať, že majetok dlžníka po účinnosti odporovaných právnych
úkonov už nestačil na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov v dôsledku účinnosti odporovaných
právnych úkonov, resp. že sa znížila miera uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka. Predpokladom
každej odporovateľnosti, a teda aj v zmysle § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. je zníženie uspokojenia
pohľadávok veriteľov dlžníka, čo predpokladá také zmenšenie hodnoty majetku dlžníka, že po účinnosti
odporovaného právneho úkonu dlžníka sa zníži, ukráti uspokojenie pohľadávok veriteľov. K tomu
dochádza aj vtedy, ak dlžník nemal ani pred vykonaním odporovaného právneho úkonu dostatok
majetku na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov, avšak po účinnosti tohto právneho úkonu sa miera
uspokojenia pohľadávok veriteľov ešte viac zníži. Na druhej strane platí, že aj keď dôjde odporovaným
právnym úkonom k zníženiu hodnoty majetku dlžníka, avšak zostávajúci majetok dlžníka stačí na
uspokojenie pohľadávok veriteľov dlžníka, ktorí majú pohľadávky v čase účinnosti právneho úkonu,

nemôže byť odporovacia žaloba úspešná.
28. Okresný súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že „...V rámci tvrdení uvádzaných žalobcom,
pričom súd zvýrazňuje, že tieto žalobca poskytol súdu len v rovine tvrdenia v podanej žalobe, bez
akejkoľvek jeho ďalšej dôkaznej procesnej aktivity v konaní, absentuje spoľahlivé preukázanie samotnej
existencie konkrétnych pohľadávok veriteľov, ktoré pohľadávky si títo veritelia uplatnili v konkurznom
konaní úpadcu, ktoré existovali v čase, kedy nastali účinky odporovaného právneho úkonu, a ktoré
pohľadávky konkurzných veriteľov (hoci aj jedna z nich) boli práve právnym úkonom, určenia neúčinnosti
ktorého sa žalobca v tomto konaní domáhal (vo vzťahu ku ktorému žalobca rovnako nepredložil,
neoznačil listinný a ani žiadny iný dôkaz o jeho existencii), ukrátené. Za absencie takýchto dôkazov,
potom nebolo možné prijať záver o preukázaní podmienky ukrátenia podľa § 57 ods. 4 ZKR“, z
dôvodu absencie dôkazov potom okresný súd nemohol prijať iný záver než ten, že nebolo preukázané
ukrátenie podľa § 57 ods. 4 ZKR. Odvolací súd uvádza, že správca konkurznej podstaty úpadcu,
na ktorom bolo dôkazné bremeno, nepreukázal, že majetok dlžníka pred účinnosťou sporných zmlúv
stačil na uspokojenie pohľadávok veriteľov a po účinnosti sporných zmlúv sa miera ich uspokojenia
ešte znížila. Okresný súd správne konštatoval, že stav majetku dlžníka pre potreby posúdenia, či
konkrétnymi právnymi úkonmi došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok jeho veriteľov, je potrebné
skúmať k momentu uskutočnenia (účinnosti) odporovaných právnych úkonov, pretože len v kontexte
zistených majetkových pomerov dlžníka - úpadcu k uvedenému momentu možno hovoriť o tom, že
právny úkon ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Odvolacia
námietka žalobcu, že boli preukázané predpoklady odporovateľnosti napadnutých právnych úkonov
odporovacou žalobou, tak nebola vyhodnotená ako relevantná. Žalobca bol povinný preukázať, že
majetok dlžníka - úpadcu po účinnosti odporovaných právnych úkonov už nestačil na úplné uspokojenie
pohľadávok veriteľov, resp. že sa znížila miera uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka, k čomu zo
strany žalobcu v rámci jeho dôkaznej povinnosti nedošlo. Okresný súd správne postupoval, ak vzhľadom
na skutkový stav veci ustálil nepreukázanie základnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu
podľa § 57 ods. 4 ZKR, pričom konštatoval, že „§ 3 ods. 1, 2, 3 ZKR zdôrazňuje, že preukázanie
úpadku či už vo forme platobnej neschopnosti alebo insolvencie, ktoré vyústilo do vyhlásenia konkurzu /
a teda stavu úpadku existujúceho v čase vyhlásenia konkurzu/, neznamená preukázanie ukrátenia
v zmysle § 57 ods. 4 ZKR. Záver o preukázaní ukrátenia konkrétnej pohľadávky alebo pohľadávok
niektorého z veriteľov práve v dôsledku realizácie právneho úkonu, ktorému sa v konaní odporuje, nie je
možné odvodzovať zo skutočnosti samotného vyhlásenia konkurzu v časových súvislostiach týkajúcich
sa účinkov odporovaných právnych úkonov a účinkov vyhlásenia konkurzu, po splnení podmienok pre
jeho vyhlásenie v zmysle § 3 ods. 1 ZKR, teda po skonštatovaní úpadku. V pomeroch prejednávanej
veci zodpovedajú tieto časové súvislosti značnému časovému odstupu medzi účinkami odporovaného
právneho úkonu, ktoré nastali v auguste 2013 a účinkami vyhlásenia konkurzu na majetok označeného
úpadcu vo februári 2016, teda s odstupom takmer troch rokov. Naviac v prípade, že by išlo o úpadok
vo forme platobnej neschopnosti vypovedá len o záväzkoch na finančné plnenie a nie o celom majetku
úpadcu“. Žalobca bol povinný preukázať konkrétny ekonomický dopad predmetného odporovaného
právneho úkonu v majetkovej sfére dlžníka, ktorý je možné posudzovať a hodnotiť len pri preukázaní
stavu majetku úpadcu, teda jeho aktív a pasív v čase, kedy nastali účinky napadnutého právneho
úkonu a bezprostredne po ich uskutočnení. Teda, i v prípade skutkovej podstaty právneho úkonu bez
primeraného protiplnenia na spriaznenú osobu a za neprimerane nízku cenu(tvrdenie v žalobe čl. 2
spisu), takémuto úkonu možno úspešne odporovať len vtedy, ak ním došlo k ukráteniu pohľadávky, ktorú
si veriteľ po vyhlásení konkurzu riadne prihlásil. Úspešnosť odporovateľnosti závisí tak od toho, či sa
majetok dlžníka právneho úkonu, ktorému sa odporuje, zmenšil a v akom rozsahu, aký majetok zostal
na uspokojenie pohľadávky, a to k okamihu účinnosti napadnutého právneho úkonu. Záver o preukázaní
ukrátenia konkrétnej pohľadávky alebo pohľadávok niektorého z veriteľov nie je možné odvodzovať
zo samotného vyhlásenia konkurzu pri splnení podmienok pre jeho vyhlásenie v zmysle § 3 ods. 1
ZKR, teda po skonštatovaní úpadku, ktorý naviac v prípade, že by išlo o úpadok vo forme platobnej
neschopnosti, vypovedá len o záväzkoch na finančné plnenie a nie o celom majetku úpadcu. Samotná
skutočnosť preukázania úpadku však automaticky neznamená ukrátenie podľa § 57 ods. 4 ZKR v zmysle
konkrétneho ekonomického dopadu odporovaného právneho úkonu na majetok úpadcu. Rovnako
ukrátenie nemožno konštatovať ani z vymedzenia masy prihlásených pohľadávok, resp. zistených
pohľadávok a ani od žalobcom tvrdenej spriaznenosti úpadcu a žalovaného. Stav majetku dlžníka pre
potreby posúdenia, či konkrétnym právnym úkonom (ne)došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok
jeho veriteľov, je pritom potrebné skúmať k momentu uskutočnenia odporovaného právneho úkonu,
v akomkoľvek kontexte zistených majetkových pomerov dlžníka, len k uvedenému momentu možno
hovoriť o tom, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Odvolací

súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody poukazuje len primerane a podporne i na rozhodovaciu prax
Krajského súdu v Žiline napr. rozsudok sp.zn. 13 Cokr/29/2017 zo dňa 18.04.2018, uznesenie sp.zn.13
Cokr /24/2017 zo dňa 05.02.2018.
29. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu, obsiahnutým v podaní zo dňa 15.12.2017, vo väzbe k
záverom vyjadreným v napadnutom rozsudku okresného súdu sa uvádza, že ani jeden z odvolacích
dôvodov nebol relevantný.
30. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala
racionálna úvaha okresného súdu v napadnutých výrokoch vychádzajúca z priebehu konania a stavu
dokazovania, nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych, skutkových a právnych
zhodnotení vykonaných okresným súdom, a tým neboli dané dôvody na zmenu, ani na zrušenie
rozsudku okresného súdu, v napadnutom výroku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel, v dôsledku čoho
bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa
§ 387 ods. 1 CSP, teda i vo výroku o trovách konania.
31. Po oboznámení sa s priebehom konania a postupom zo strany súdu prvej inštancie krajský súd
na základe odvolacích dôvodov žalobcu nezistil, že by v priebehu konania, vykonávaného dokazovania
neboli rešpektované okresným súdom § 150, § 151 CSP tak, ako to uvádzal žalobca v odvolaní. Je
nepochybné, že žalobca v súvislosti s podanou žalobou mal dôkaznú povinnosť, preto je namieste
poukázať na Čl. 8 CSP, z ktorého vyplýva, že strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a
podľa pokynov súdu. Podľa Čl. 11 ods. 4 CSP súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré
vyšli najavo v tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené
zákonom. Okresný súd, podľa odvolacieho súdu, správne ustálil, že „....Nebolo povinnosťou súdu bez
náležitej iniciatívy žalobcu pátrať po takýchto dôkazoch, resp. nahrádzať takúto dôkaznú iniciatívu strany
sporu, ktorej táto povinnosť v konečnom dôsledku vyplýva z Článku 8 CSP (uvedený záver dopadá
i na samotný odporovaný právny úkon, ktorého písomné vyhotovenie nebolo prílohou žaloby a vo
vzťahu ku ktorému nebola zo strany žalobcu uvedená potrebná identifikácia časti konkurzného spisu,
kde sa tento právny úkon prípadne nachádza). Iným postupom súdu by došlo k porušeniu jedného z
princípov vyjadreného v Článku 6 CSP, spočívajúcom v takom procesnom postupe súdu, ktorý stranám
sporu zabezpečí rovnakú mieru možností uplatňovania prostriedkov procesného útoku alebo procesnej
obrany, resp. každej zo sporových strán umožní v rovnakej miere realizovať svoje procesné oprávnenia
v medziach stanovených Civilným sporovým poriadkom.“, s ktorými konštatovaniami, vzhľadom na
okolnosti prejednávanej veci po vykonaní odvolacieho prieskumu, sa odvolací súd stotožnil.
32. Žalobca v odvolaní namietal, že „podľa § 151 ods. 1 CSP platí, že v prípade neexistencie sporu
o existencii hmotnoprávnych predpokladov sa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne
nepoprela, považujú za nesporné. Z uvedeného ustanovenia vyplýva obmedzenie rozsahu dôkazného
bremena strany len a výlučne na tie skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné a strana nemá
povinnosť preukazovať tzv. nesporné skutkové skutočnosti. Uvedené ustanovenie § 151 ods. 1 CSP
zakotvuje právnu domnienku nespornosti skutkových tvrdení v prípade, ak sa strana k tvrdeniu
protistrany nevyjadrila alebo ak popretie skutkových tvrdení je neúčinné. Uvedená limitácia rozsahu
dôkazného bremena znamená, že strana nemá a nemusí preukazovať a navrhovať dôkazy na
preukázanie tzv. nesporných skutočností. Ak sa však súd chcel odchýliť od aplikácie uvedeného pravidla
mal v súlade s ustanovením § 150 ods. 2 CSP povinnosť požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.“
33. Vo vzťahu k tejto argumentácií žalobcu odvolací súd uvádza, že predpokladom aplikácie § 151 CSP
je naplnenie zákonného § 150 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého strany majú povinnosť pravdivo a úplne
uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Bol to žalobca, ktorý bol povinný
úplne uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a tieto podoprieť dôkazmi a túto zákonnú
povinnosť uloženú žalobcovi nie je možné prenášať, a to ani v rámci vykonávaného dokazovania na
súd. Žalobca bol preto povinný úplne uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a následne tieto
doložiť dôkazmi. Vo vzťahu k plneniu si tejto zákonnej povinnosti žalobcom pristupuje aj Čl. 11 ods.
3 CSP, podľa ktorého kto sa v styku so súdom alebo verejne prihlási k určitej profesijnej odbornosti,
považuje sa za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou. Žalobca
ako správca úpadcu vzhľadom k svojmu statusovému postaveniu sa považuje za schopného konať s
náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou, a preto vzhľadom k podanej odporovacej žalobe,
a to žalobe o určenie neúčinnosti právnych úkonov si bol vedomý zákonných predpokladov, splnenie
ktorých vo vyvolanom súdnom spore musí preukázať k tomu, aby bol so žalobou o určenie neúčinnosti
právnych úkonov úspešný. To, že žalobca ako správca úpadcu z titulu svojej profesijnej odbornosti bol
si vedomý zákonných predpokladov, splnenie ktorých v konaní o určenie neúčinnosti právnych úkonov
je povinný preukázať, vyplýva aj zo samotnej žaloby zo dňa 07.2.2017, keď sa cituje právna úprava §

57 ods. 1, 2, 3, 4, § 58 ods. 1, 2, 3, § 60 ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 1, 2, 3, § 62 ods. 1, 5, § 63 ods. 1
zákona č. 7/2005 Z.z. vo väzbe k odporovaným právnym úkonom, a to Kúpnej zmluvy (ktorá v priebehu
prvoinštančného konania nebola žalobcom predložená).
34. O porušení práva na spravodlivý proces je možné hovoriť len v tom prípade, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Miera porušenia procesných práv niektorej zo strán
sporu musí nadobudnúť takú intenzitu porušenia, ktorá vyvodzuje porušenie jej práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti) (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 69/2017). V danej veci po oboznámení sa s
postupom okresného súdu, na základe odvolacích dôvodov žalobcu neboli žalobcovi porušené jemu
patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže
nebol vylúčený z výkonu žiadneho práva v súvislosti s podanou odporovacou žalobou, ktoré mu
priznáva procesnoprávny predpis, a to Civilný sporový poriadok. Krajský súd dodáva, že podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú
stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,
preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s
jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
35. Pri dôkaznej povinnosti žalobcu nebol relevantný ani odvolací dôvod v tom, že by v konaní pred
okresným súdom nebola rešpektovaná tzv. negatívna dôkazná teória, podľa ktorej sa neexistencia
(niečoho) zásadne nepreukazuje. Pri vykonávaní dokazovania a postupu súdom prvej inštancie
nedošlo k tomu, že by sa od žalobcu požadovalo preukazovať reálnu neexistenciu určitej právnej
skutočnosti. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že ako správca nemá vedomosť o ďalšom nakladaní s
majetkom po uskutočnení napádaného právneho úkonu, resp. napádaných právnych úkonov. Žalobca
v odvolaní ďalej uviedol, že ak nedošlo k ďalšiemu úkonu, ktorým by sa nakladalo s majetkom
úpadcu, bolo tak zrejmé, že z porovnania majetku pred uskutočnením úkonu a súčasného majetku
k ukráteniu veriteľov došlo. Žalobca zvýraznil, že neexistenciu úkonov, ktorými by sa nakladalo s
majetkom úpadcu správca nevie preukázať(čl. 53 spisu). K týmto námietkam žalobcu ako odvolateľa
je potrebné primárne zvýrazniť charakter podanej žaloby ako odporovacej žaloby, resp. žaloby,
ktorou sa uskutočňuje odporovacie právo, pri ktorej v zmysle základného zákonného hmotnoprávneho
predpokladu vyplývajúceho z § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. je povinnosťou žalobcu vo vyvolanom
súdnom spore preukázať, že majetok dlžníka - úpadcu po účinnosti odporovaného právneho úkonu
už nestačil na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov v dôsledku účinnosti odporovaného právneho
úkonu, resp. odporovaných právnych úkonov, prípadne, že sa znížila miera uspokojenia pohľadávok
veriteľov dlžníka. Majetkové pomery úpadcu a jeho záväzky po vyhlásení konkurzu sú z tohto pohľadu
právne irelevantné, pretože po účinnosti odporovaných právnych úkonov sa majetkové pomery dlžníka
mohli do vyhlásenia konkurzu rôznym spôsobom meniť, rovnako ako aj výška jeho záväzkov. Ak žalobca
tvrdil, že k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov malo dôjsť na základe odporovaného právneho
úkonu, tak bol povinný v rámci skutkových tvrdení s následným podopretím dôkazov k tomu uviesť
hodnotu majetku dlžníka pred účinnosťou odporovaných právnych úkonov a sumu pohľadávok veriteľov,
ktoré by sa mohli z tohto majetku dlžníka uspokojovať, keďže ide o primárny a elementárny predpoklad
úspešnej odporovacej žaloby a súčasne bol povinný skutkovo tvrdiť a následne skutkové tvrdenia
podoprieť dôkazmi, a tým preukázať, že majetok dlžníka po účinnosti odporovaných právnych úkonov už
nestačil na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov. Vzhľadom k uvedenému základnému zákonnému
predpokladu podanej odporovacej žaloby sa preto nemožno stotožniť s odvolacou argumentáciou
žalobcu, že by v rámci jeho dôkaznej povinnosti sa na ňom požadovalo preukazovať neexistenciu určitej
právnej skutočnosti.

36. Vo vzťahu k ďalším odvolacím dôvodom žalobu obsiahnutých v podanom odvolaní krajský súd
uvádza, že rovnako neboli relevantné k záverom prijatým okresným súdom, ktorým prijatým záverom
predchádzala racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania
za vzatia do úvahy povinnosti žalobcu uviesť úplné skutkové tvrdenia a na ich preukázanie predložiť
dôkazy. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, tak ako už odvolací súd konštatoval v
tomto rozhodnutí, okrem iného bolo zrejmé, že tento žalobu zamietol za konštatovania nepreukázania
ukrátenia uspokojenia prihlásených pohľadávok odporovanými právnymi úkonmi v zmysle § 57 ods. 4
zákona č. 7/2005 Z.z. ako základného všeobecného predpokladu odporovateľnosti právnych úkonov
v konkurze. Podľa záverov okresného súdu žalobca nepreukázal, aký majetok ostal úpadcovi po
uskutočnení odporovaného právneho úkonu a že hodnota majetku k momentu účinnosti odporovaných
právnych úkonov nebola postačujúca na uspokojenie existujúcich pohľadávok veriteľov, ktoré boli
následne prihlásené a zistené v konkurze na majetok úpadcu. Opätovne na tomto mieste krajský súd v
zhode so záverom okresného súdu uvádza, že ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého
z veriteľov úpadcu podľa § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. treba posudzovať vo väzbe na konkrétne
majetkové pomery úpadcu k momentu uskutočnenia, resp. účinnosti odporovaného právneho úkonu.
Za naplnenie zákonného podmienok § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z, potom nebolo možné považovať
uvedenie v žalobe, ktoré korešpondovalo uvedeniu v odvolaní „pokiaľ žalobca odkazoval na konečný
zoznam pohľadávok uviedol i existenciu konkrétnych pohľadávok ku dňu uskutočnenia odporovateľného
úkonu. Týmito pohľadávkami boli minimálne pohľadávky voči nasledovným veriteľom:
a) Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO:00151700, z titulu nezaplateného poistného v celkovej
sume 958,40 €;
b) LICITOR factoring, s.r.o., IČO: 36 435 601, v sume 58.701,77 €;
c) Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, IČO:30807484, v sume 397,46 €;
d) TERACOM, s.r.o., IČO:45467293, v sume 381.620,98 €;
e) Jozef Vrábeľ - AUTODOPRAVA, IČO:32277849, v sume 8.283,76 €;“, vo vzťahu ku ktorým si
žalobca nesplnil povinnosť v zmysle Čl. 8 CSP, z ktorého vyplýva, že strany sporu sú povinné označiť
skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Predpokladom
aplikácie § 151 CSP je naplnenie § 150 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého majú strany povinnosť pravdivo
a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. zdôrazňuje odvolací
súd, že túto povinnosť nie je možné, tak ako už v tomto rozhodnutí odvolací súd uviedol, prenášať
na súd. žalobca bol preto povinný úplne uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a následne
tieto doložiť dôkazmi. Vo vzťahu k vyššie uvedeným pohľadávkam však žalobca neposkytol žiadne
skutkové tvrdenia, nedoložil ich dôkazmi. Ak žalobca v rámci rozsiahlej citácie zákonných ustanovení
v žalobe citoval aj § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. a uviedol všeobecný poukaz na konečný zoznam
pohľadávok, označil pohľadávky(vyššie citované pod písm. a) až e)), tak len z uvedeného, nie možné
predsa bez ďalšieho konštatovať samotné ukrátenie v zmysle § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z.,
pretože len všeobecné uvedenie žalobcu v žalobe „sú splnené všeobecné hmotnoprávne podmienky
odporovateľnosti v zmysle § 57 ods. 4 ZKR a súčasne osobitné podmienky odporovateľnosti v zmysle
§ 58, 60 ZKR. je zrejmé, že ani pri speňažení všetkého majetku nedôjde k uspokojeniu pohľadávky
veriteľov a prevodom majetku bez primeraného plnenia ako i jeho prevodom na spriaznenú osobu došlo
k ukráteniu vymáhateľných pohľadávok veriteľov úpadcu“ predsa nepredstavuje len skutkové tvrdenia
strany v zmysle § 151 ods. 1 CSP, ktoré by mali považované podľa odvolateľa za nesporné, lebo ich
protistrana výslovne nepoprela, ale ide i o právne vyhodnotenie a postup súdu cez úpravu v Čl. 15
CSP, v Čl. 16 ods. 1 CSP, Čl. 8 CSP. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že za situácie postupu
súdu v zmysle § 151 ods. 1 CSP, teda ak by aj skutkové tvrdenia v žalobe mali byť považované za
nesporné, by práve konštatovanie takejto nespornosti, bez ďalšieho, vylučovalo právne posúdenie veci
súdom. Odvolací súd vo vzťahu k prejednávanej veci opäť zdôrazňuje na tomto mieste, že predpokladom
každej odporovateľnosti je zníženie uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka, čo predpokladá také
zmenšenie hodnoty majetku dlžníka - úpadcu, že po účinnosti odporovaného právneho úkonu dlžníka úpadcu sa zníži,
ukráti uspokojenie pohľadávok veriteľov. Tak ako už bolo v tomto rozhodnutí uvedené,
žalobca nepreukázal v danej veci, že majetok dlžníka - úpadcu pred účinnosťou odporovaných právnych
úkonov stačil na uspokojenie pohľadávok veriteľov, ktorí mali k tomuto momentu pohľadávky voči
dlžníkovi a po účinnosti odporovaných právnych úkonov došlo k ukráteniu ich uspokojenia, resp. po
účinnosti odporovaných právnych úkonov sa miera ich uspokojenia ešte znížila. Záver o ukrátení
veriteľov dlžníka - úpadcu nebolo možné bez ďalšieho prijať z podanej žaloby žalobcu, z predložených a
označených listinných dôkazov, keďže tieto neposkytovali porovnanie stavu majetku pred uskutočnením
odporovaného právneho úkonu uzavretej Kúpnej zmluvy a tým nebolo možné vyhodnotiť kvalifikovaný
dopad napadnutého právneho úkonu dlžníka - úpadcu v jeho majetkovej sfére.

37. Z tohto dôvodu preto nemožno vyhodnotiť ako relevantnú žalobcovu námietku v podanom odvolaní,
a to, že bolo postačujúce v rovine zákonnej požiadavky splnenia si dôkaznej povinnosti žalobcom len
označenie prihlásených pohľadávok, predloženie jednotlivých prihlášok vrátane listín, ktoré podľa názoru
žalobcu mali osvedčovať ich existenciu, vznik, ako i moment vzniku. Nemožno súhlasiť s odvolacou
argumentáciou žalobcu, ktorý závery okresného súdu o neunesení dôkazného bremena z jeho strany
dával do obrany, že v danej veci nejde o konanie o existencii pohľadávky, keďže týmto smerom sa
konanie pred súdom prvej inštancie neuberalo, ale zákonite v konaní o odporovacej žalobe muselo
byť postupované tak, či došlo k preukázaniu, že žalobcom odporované právne úkony sú ukracujúcimi
právnymi úkonmi, čo sa mu v rozsahu jeho dôkaznej povinnosti a zákonných požiadaviek pre tento typ
odporovacej žaloby nepodarilo. Ako ukracujúce právne úkony sa hodnotia k stavu majetku dlžníka a k
pohľadávkam jeho veriteľov, tak potom tieto dve zložky musia byť žalobcom preukazované, aby bolo
možné vyvodiť, či odporované právne úkony sú ukracujúcimi právnymi úkonmi alebo nie. Žalobca ako
správca úpadcu, na ktorom bolo dôkazné bremeno nepreukázal, že majetok dlžníka pred účinnosťou
odporovaného právneho úkonu stačil na uspokojenie pohľadávok veriteľov, ktorí mali k tomuto momentu
existujúce pohľadávky voči dlžníkovi a po účinnosti Kúpnej zmluvy došlo k ukráteniu ich uspokojenia,
resp. že aj keď majetok dlžníka nestačil na plné uspokojenie ich pohľadávok, po účinnosti napádaných
úkonov sa miera ich uspokojenia znížila. Je na mieste opäť zdôrazniť, že len vykonaný súpis majetku bez
ďalšieho nepreukazoval kvalifikované zmenšenie majetku úpadcu, nepreukázal rozsah, stav a hodnotu
majetku úpadcu k momentu uskutočnenia, resp. účinnosti odporovacou žalobou napadnutého právneho
úkonu. Pred okresným súdom neboli zo strany žalobcu preukázané podstatné skutočnosti predstavujúce
ukrátenie uspokojenia prihlásenej (existujúcej) pohľadávky a nedostatku majetku úpadcu v dôsledku
uskutočnených právnych úkonov, ich účinnosti, a to právneho úkonu Kúpnej zmluvy.
38. Ani jeden z odvolacích dôvodov žalobcu, tak ako bol vymedzený v ním podanom odvolaní nebol
relevantný, preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu v spojení aj so závislým
výrokom o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania potvrdený ako vecne správne rozhodnutie
podľa § 387 ods. 1 CSP.
39. Krajský súd opäť na tomto dodáva, že napadnutý rozsudok okresného súdu mohol posudzovať a
vyhodnocovať len na základe odvolacích dôvodov žalobcu obsiahnutých v podaní zo dňa 15. decembra
2017, preto ak iné odvolacie námietky v podanom odvolaní žalobcu neodzneli, tak potom ani krajský súd
nemal zákonný priestor k tomu, aby posudzoval a vyhodnocoval závery okresného súdu obsiahnuté v
napadnutom rozhodnutí, ktoré sa nestali predmetom podaného odvolania žalobcu.
40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému voči žalobcovi bol
priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.