Ukracujúci právny úkon so spriaznenou osobou

Právny úkon, ktorý je na prospech ostatných veriteľov alebo je voči ostatným veriteľom neutrálny, nemôže byť postihnutý odporovateľnosťou, pretože je to z pohľadu základného zmyslu a podstaty odporovateľnosti vylúčené.

K otázke bežného právneho úkonu odvolací súd poukazuje na jeho definíciu bežného zakotvenú v § 10 ZoKR, ktorá obsahuje definíciu v pozitívnom aj negatívnom vymedzení. Z pohľadu prípadnej odporovateľnosti v prípade iného ako bežného právneho úkonu je dôležité uviesť, že k prípadnej odporovateľnosti právnemu úkonu vždy musí pristúpiť objektívne kritérium, spočívajúce v tom, že v dôsledku právneho úkonu fakticky došlo alebo môže dôjsť k ukráteniu niektorého z veriteľov dlžníka. V prípade, že takéto kritérium chýba, právny úkon nie je možné postihnúť odporovateľnosťou. Inak

povedané, právny úkon, ktorý je na prospech ostatných veriteľov alebo je voči ostatným veriteľom neutrálny, nemôže byť postihnutý odporovateľnosťou, pretože je to z pohľadu základného zmyslu a podstaty odporovateľnosti vylúčené. Odporovať podľa tohto zákona možno vždy len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.

Doplnková právna veta:

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že úhrada predmetných faktúr vo výške xx EUR nebol právny úkon, ktorý by bol nevyhnutne potrebný na zabezpečenie podnikateľskej činnosti úpadcu. Naopak, stotožnil sa s názorom súdu, že plnenie úpadcu voči žalovanému ako záväzok vyplývajúci z uzatvorenej rámcovej komisionárskej zmluvy medzi úpadcom ako

komisionárom a žalovaným ako komitentom je bežný právny úkon. (...) Hoci úpadca konal vo vlastnom mene, konal na účet žalovaného a nemal teda žiadne vlastnícke práva k finančným prostriedkom, ktoré získal predajom tovaru (okrem

odmeny 5 % z ceny predaného tovaru). Úpadca teda uhradil žalovanému za tovar, ktorý nebol v jeho vlastníctve, a preto získané peňažné prostriedky predajom tovaru sú vo vlastníctve žalovaného a nikdy nemohli byť súčasťou konkurznej podstaty. Nakoľko úpadca vyhlásením konkurzu nestratil procesnú spôsobilosť, mohol dodávateľské faktúry uhradiť žalovanému. Preto tento právny úkon nespadal pod úkony, ktoré možno odporovať v zmysle ZoKR.

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek
senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: KP recovery, k.s.,
Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, IČO: 46 404 503, správca úpadcu Playmax SK s. r. o., Vranovská 4,
851 02 Bratislava, IČO: 46 420 843, proti žalovanému: SZINGA-SPORT Kft, Pesti út 81, 2131 Göd
(Alsógöd), Maďarsko, IČO: 13-09-062074, zastúpený: Mgr. Marek Hanic, advokát, Majoránová 71,
821 07 Bratislava, o určenie neúčinnosti právneho úkonu úpadcu, o odvolaní žalobcu voči rozsudku
Okresného súdu Bratislava I, č.k. 12Cbi/32/2014-319 zo dňa 03.09.2019, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 12Cbi/32/2014-319 zo dňa
03.09.2019 potvrdzuje.
II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom zo dňa 03.09.2019 rozhodol súd prvej inštancie o zamietnutí žaloby s odkazom na ust. §
3 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, § 14 ods. 5 písm. a), § 57 ods. 1 prvá veta, ods. 2 a ods. 4, § 60 ods. 1,
2 a 3, § 62 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, (ďalej len ZoKR“), § 577 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, (ďalej len „ObZ“). Druhým výrokom rozhodol o povinnosti žalobcu
nahradiť žalovanému trovy konania a trovy právneho zastúpenia v 100 % rozsahu s odkazom na ust. §
255 ods.1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, (ďalej len „CSP“).
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že žalobca sa domáhal žalobou zo dňa 02.09.2014, doručenou súdu
dňa 04.09. 2014, proti žalovanému: SZINGA-SPORT kft, so sídlom Pesti út 81, 2131 God (Alsógod),
Maďarsko, IČO: 13-09-062074, o určenie neúčinnosti právneho úkonu úpadcu, bližšie špecifikovaného
v žalobe.
3. Žalobca v žalobe uviedol, že uznesením súdu zo dňa 16.12.2013, č.k. 2K/48/2013, právoplatným dňa
21.12.2013, uverejneným v Obchodnom vestníku č. 246/2013 zo dňa 20.12.2012, bol vyhlásený konkurz
na majetok úpadcu Playmax SK s r.o., so sídlom: Vranovská 4, 851 02 Bratislava, IČO: 46 420 843
(ďalej iba „úpadca“), pričom týmto uznesením bol JUDr. Miroslav Ňuňuk zároveň ustanovený za správcu
úpadcu v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 ZoKR. Úpadca podal dňa 12.08.2013, návrh na vyhlásenie
konkurzu, s tým, že v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu disponoval finančnými prostriedkami
v sume 20.127,09 EUR, ktoré boli vedené na účte v spoločnosti Z. V., R..F.., č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX.
Úpadca od uvedeného času nevykonával podnikateľskú činnosť, z ktorej by mohol dosiahnuť zisk na
pokrytie splatných záväzkov veriteľov.
4. Spoločnosť PETERLAND INVESTMENT LIMITED ako jediný spoločník úpadcu, tak ako vyplynulo
z výpisu z registra spoločností štátu Wyoming, USA, mala evidovaných štatutárnych zástupcov - K.
T., bytom G. H. XX, XXXX V., U. a P. R. T., bytom G. H. XX,XXXX V., U.. K. T. bol taktiež štatutárom
žalovaného. Spoločníkom žalovaného bola spoločnosť Szingapúr Kereskedelmi Szolgáltató Kft so
sídlom Pesti út 81, 2131 God (Alsógod), Maďarsko, kde bol K. T.W.U. vlastníkom obchodného podielu.
Z uvedeného ako aj z výpisov obchodného registra teda vyplynulo, že žalovaného možno považovať za
spriaznenú osobu v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 písm. e) ZoKR.
5. Žalobca poukázal na to, že v čase uskutočnenia odporovaného právneho úkonu, úhrady záväzku, t.j.

dňa 23.08.2013, boli podľa doposiaľ doručených prihlášok splatné ďalšie záväzky žalovaného. Jednalo
sa konkrétne o pohľadávky: veriteľa Palm Corp s.r.o., IČO: 36 205 931 - celková výška 34.281,83 EUR
a veriteľa Immocap Group, a.s., IČO: 35 944 536 - celková suma 41.388,92 EUR.
6. Poukázal, že úkon - úhrada dodávateľských faktúr, uskutočnená úpadcom v prospech žalovaného,
bola ukracujúcim právnym úkonom, t.j. odporovateľným z dôvodu, že bol uskutočnený so spriaznenou
osobou úpadcu. Aj napriek tejto skutočnosti, ale aj z priebežnej účtovnej evidencie úpadcu vyplynulo,
že v dôsledku uvedeného úkonu, nemal úpadca dostatok finančných prostriedkov na úhradu ostatných
splatných záväzkov. Z uvedených skutočností vyplynulo, že uspokojenie prihlásených pohľadávok
veriteľov bolo jednoznačne ukrátené aj z dôvodu, že na základe úhrady faktúr žalovanému ako
spriaznenej osobe, bol majetok úpadcu reálne zmenšený o hodnotu minimálne vo výške odporovaného
úkonu.
7. K žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný vyjadrením zo dňa 20.10.2015, v ktorom uviedol, že žalobca sa
v žalobe odvolával na ustanovenie § 57 ods. 4 a ustanovenie § 60 ods. 1, 2 a 3 ZoKR. Žalobca uviedol,
že úpadca bol obchodnou spoločnosťou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti vykonávala predaj
športových potrieb spotrebiteľom a ktorý mal dva obchody v obchodnom centre R. D. M. a v obchodnom
centre N. V.. Žalovaný dodával úpadcovi športový tovar na základe uzatvorenej komisionárskej zo dňa
29.04.2013. Z uvedeného vyplynulo, že podnikateľská činnosť úpadcu bola vykonávaná v jeho mene,
ale na účet žalovaného, za čo patrila úpadcovi provízia vo výške vymedzenej komisionárskou zmluvou.
8. Žalovaný ďalej uviedol, že prihlásené pohľadávky ostatných veriteľov ku dňu podania návrhu,
spoločnosti Palm Corp s.r.o., a spoločnosti Immocap Group, a.s., boli uspokojené z bankovej záruky,
a to pohľadávka spoločnosti Palm Corp s.r.o. bola dňa 16.10.2013 uhradená vo výške 18.493,00 EUR
(stiahnutie 3-mesačného nájomného vyplývajúceho zo zmluvy o nájme na obchodné centrum R. M. D.)
a pohľadávka spoločnosti Immocap Group, bola dňa 17.07.2013 uhradená vo výške 18.618,00 EUR
(stiahnutie 4-mesačného nájomného vyplývajúceho zo zmluvy o nájme na obchodné centrum N. V.).
Žalovaný na základe uvedených skutočností, považoval úhradu sumy vo výške 8.029,56 EUR úpadcom
žalovanému po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu, za bežný právny úkon, nakoľko samotné podanie
tohto návrhu ešte neovplyvnilo výkon podnikateľskej činnosti úpadcu, ktorú naďalej realizoval, a preto bol
povinný na základe uzatvorenej rámcovej komisionárskej zmluvy so žalovaným, mu zasielať finančné
prostriedky z predaja jeho tovaru. Žalovaný s poukazom na vyššie uvedené dôvody, považoval žalobu
v plnom rozsahu za nedôvodnú, a preto navrhol, aby ju súd zamietol v celom rozsahu.
9. Súd zistil z účtovných dokladov, že pohľadávky veriteľov, a to spoločnosti Palm Corp s.r.o.
a spoločnosti Immocap Group, a.s., boli uspokojené z bankovej záruky - pohľadávka spoločnosti
Palm Corp s.r.o., bola dňa 16.10.2013 uhradená vo výške 18.493,00 EUR (stiahnutie 3-mesačného
nájomného vyplývajúceho zo zmluvy o nájme na obchodné centrum R. M. D.) a pohľadávka spoločnosti
Immocap Group, bola dňa 17.07.2013 uhradená vo výške 18.618,00 Eur (stiahnutie 4-mesačného
nájomného vyplývajúceho zo zmluvy o nájme na obchodné centrum N. V.). Súd mal uvedené skutočnosti
je preukázané z výpisov z účtov vedených bankou E. V. K...
10. Súd sa zaoberal skutočnosťou, či bola žaloba žalobcom podaná v zákonnej lehote. Žalobca podal
odporovaciu žalobu podľa ustanovení §§ 57 - 60 ZoKR. Žaloba bola doručená na súd dňa 04.09.2014
a konkurz bol vyhlásený dňa 16.12. 2013, a teda bola podaná v zákonnej lehote, t.j. do jedného roka
od vyhlásenia konkurzu.
11. Predmetom konania bolo vyslovenie neúčinnosti právnych úkonov - uhradenie faktúr úpadcom
žalovanému na základe uzatvorenej rámcovej komisionárskej zmluvy, urobených po podaní návrhu
úpadcom na vyhlásenie konkurzu zo dňa 12.08.2013, na základe odporovacej žaloby podanej žalobcom
- správcom úpadcu, ktorý poukázal na to, že v čase uskutočnenia odporovaných právnych úkonov, t.j.
úhrady záväzkov dňa 23.08.2013, boli na základe doručených prihlášok veriteľov, splatné ďalšie záväzky
žalovaného a to pohľadávky: veriteľa Palm Corp s.r.o., IČO: 36 205 931 - celková výška 34.281,83 EUR
a veriteľa Immocap Group, a.s., IČO: 35 944 536 - celková suma 41.388,92 EUR.
12. Súd sa zaoberal jednak dôvodmi odporovania právnych úkonov uvedených žalobcom, ktoré spočívali
v uhradení faktúr úpadcom žalovanému na základe uzatvorenej rámcovej komisionárskej zmluvy
po podaní návrhu úpadcom na vyhlásenie konkurzu zo dňa 12.08.2013, t.j., či sa jednalo o bežné
právne úkony úpadcu nevyhnutne potrebné na zabezpečenie tých činností, ktoré sú predmetom ich
podnikania alebo inej činnosti v súlade s ustanovením § 10 ods. 1 ZoKR, ako aj, či v čase uskutočnenia
odporovaných právnych úkonov, boli splatné ďalšie záväzky žalovaného, a to pohľadávky veriteľov spoločnosti Palm
Corp s.r.o., IČO: 36 205 93 v celkovej výške v sume 34.281,83 EUR a spoločnosti
Immocap Group, a.s., IČO: 35 944 536 v celkovej výške v sume 41.388,92 EUR, a teda či došlo k
ukráteniu týchto veriteľov.
13. Súd dospel k záveru, že v danom prípade sa jednalo o bežný právny úkon podľa ustanovenia

§ 10 ods. 1 ZoKR, ktorý si plnil úpadca voči žalovanému ako záväzok vyplývajúci z uzatvorenej
rámcovej komisionárskej zmluvy zo dňa 29.04.2013 medzi úpadcom ako komisionárom a žalovaným
ako komitentom, a to v súlade s ustanovením § 577 Obchodného zákonníka, na základe ktorého sa ako
komisionár zaviazal zariadiť vo vlastnom mene pre komitenta (žalovaného) na jeho účet, predaj tovaru
patriaceho do jeho vlastníctva (športových potrieb a športového oblečenia) podľa bodov 2. a 5. rámcovej
komisionárskej zmluvy, pričom komitent sa zaviazal zaplatiť mu za uvedené províziu vo výške 5 % z
kúpnej ceny tovarov podľa bodu 6 rámcovej komisionárskej zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že úpadca
uhradil žalovanému za tovar, ktorý nebol v jeho vlastníctve, pričom mal nárok iba na zaplatenie provízie
z tohto predaja.
14. Súd ďalej dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo ani k ukracujúcim právnym úkonom v zmysle
ustanovenia § 57 ods. 4 ZoKR, pretože prihlásené pohľadávky veriteľov ku dňu podania návrhu, a to
spoločnosti Palm Corp s.r.o. a spoločnosti Immocap Group, a.s., boli uspokojené z bankovej záruky a
to, pohľadávka spoločnosti Palm Corp s.r.o. bola dňa 16.10.2013 uhradená vo výške 18.493,00 EUR
(stiahnutie 3-mesačného nájomného vyplývajúceho zo zmluvy o nájme na obchodné centrum R. M. D.)
a pohľadávka spoločnosti Immocap Group, bola dňa 17.07.2013 uhradená vo výške 18.618,00 EUR
(stiahnutie 4-mesačného nájomného vyplývajúceho zo zmluvy o nájme na obchodné centrum N. V.).
Súd mal uvedené skutočnosti preukázané z výpisov z účtov vedených bankou E. V. K... Z tohto dôvodu
nemohlo dôjsť k ukráteniu uspokojenia pohľadávok týchto veriteľov.
15. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné
bremeno, nakoľko nepreukázal, že sa nejednalo o bežné právne úkony a že došlo k ukráteniu
uspokojenia pohľadávok veriteľov úpadcu.
16. Súd rozhodol o trovách konania tak, že nakoľko súd žalobu zamietol, žalovaný bol úspešný v celom
spore, preto mu súd priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v celom.
17. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu,
že:
- podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP - súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces;
- podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci;
- podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP - súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností;
- podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam;
- podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná zo strany pôvodného správcu konkurznej podstaty úpadcu,
ako aj vzhľadom k tomu, že bolo potrebné reagovať na vyjadrenie žalovaného zo dňa 20.10.2015,
žalobca ako novoustanovený správca úpadcu, postupujúc najmä v zmysle prejednacieho princípu a
princípu kontradiktórnosti, podal príslušnému konajúcemu súdu prvej inštancie svoje vyjadrenie zo
dňa 05.09.2018, a neskôr aj vyjadrenie žalobcu zo dňa 16.10.2018 k vyjadreniu žalovaného zo dňa
12.09.2018, v ktorých uviedol a precizoval dôkazy a skutočnosti v súvislosti s naplnením predpokladov
odporovateľnosti právneho úkonu úpadcu. Súd prvej inštancie dôkazy predložené v týchto vyjadreniach
nevykonal, nezaoberal sa ani žalobcom tvrdenými skutočnosťami, pričom uvedený procesný postup
vôbec neodôvodnil. Súd prvej inštancie na základe takto neúplne vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal, že sa nejednalo o
bežné právne úkony a že došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov úpadcu. S uvedeným
právnym záverom súdu prvej inštancie nemohol žalobca súhlasiť, pretože žalobca preukázal naplnenie
predpokladov odporovateľnosti podľa ust. § 59 ZoKR a aj podľa ust. § 60 ZoKR, ako aj to, že sa nejednalo
o bežné právne úkony.
Žalobca najdôležitejšie body argumentácie ohľadom tejto otázky uvedenej vo vyjadrení:
- úhrada predmetných faktúr vo výške 8.029,56 EUR nebol právny úkon, ktorý by bol nevyhnutne
potrebný na zabezpečenie podnikateľskej činnosti úpadcu, a to práve z dôvodu podaného návrhu
na vyhlásenie konkurzu úpadcu, ako aj z dôvodu nasledujúceho celkového ukončenia podnikateľskej
činnosti úpadcu.
- z účtovných dokladov úpadcu vyplynulo, že úpadca postupne od júla do augusta 2013 ukončoval svoju
podnikateľskú činnosť,
- v účtovníctve úpadcu sa nenachádzal žiaden doklad, ktorý by nasvedčoval o akejkoľvek podnikateľskej

činnosti úpadcu v období nasledujúcom po 01.09.2013,
- pracovné pomery všetkých zamestnancov úpadcu, okrem jeho konateľky, boli ukončené najneskôr v
mesiaci august 2013.
Z týchto skutočností bolo zrejmé, že v danom prípade nejde o právny úkon, ktorý by slúžil na akékoľvek
zabezpečenie riadneho výkonu podnikateľskej činnosti úpadcu a/alebo jeho pokračovania, pretože
úpadca v čase jeho vykonania neplánoval vo svojej podnikateľskej činnosti pokračovať.
Záver súdu prvej inštancie, že pohľadávky oboch veriteľov t.j. Palm Corp s.r.o. a Immocap Group, a.s.,
ktoré boli prihlásené v konkurze úpadcu, boli uspokojené z bankovej záruky a nedošlo tak k ukracujúcim
právnym úkonom, bol nesprávny.
Z týchto dokladov bolo zrejmé iba to, že spoločnosti Palm Corp s.r.o. ako oprávnenému príjemcovi
bola prostredníctvom Z. V., R..F.. uhradená suma vo výške 18.493,00 EUR, avšak z týchto dokladov
žiadnym spôsobom nevyplynulo, z akého právneho dôvodu bola uvedená suma spoločnosti Palm Corp
s.r.o. uhradená, a už vôbec nie tá skutočnosť, že by z tejto sumy bola uhradená akákoľvek pohľadávka
prihlásená v konkurze úpadcu. Zo žiadnych dokladov predložených žalovaným rovnako nevyplynulo, že
by bola uhradená akákoľvek suma v prospech spoločnosti Immocap Group, a.s..
V prípade, ak aj boli uhradené akékoľvek pohľadávky vyššie uvedených veriteľov z bankovej záruky,
nejde o pohľadávky, ktoré boli prihlásené a zistené v konkurze úpadcu a ktoré sú uvedené v zozname
pohľadávok. Súd prvej inštancie sa obmedzil výlučne len na existenciu bankovej záruky a na skutočnosť,
že k nejakému plneniu poskytnutého z bankovej záruky došlo, pričom dôvod zakladajúci povinnosť banky
poskytnúť plnenie z bankovej záruky bol súdom prvej inštancie opomenutý. Tak isto súd neskúmal ani to,
či na základe plnenia poskytnutého z bankovej záruky skutočne došlo k zániku pohľadávok prihlásených
a zistených v konkurze úpadcu.
Naviac, čiastky, ktoré boli poukázané vyššie uvedeným veriteľom z plnenia bankovej záruky boli
nepochybne nižšie ako prihlásené a zistené pohľadávky týchto veriteľov v konkurznom konaní.
Z uvedeného vyplynulo, že aj v prípade ak by plnením z bankovej záruky boli skutočne
uhradené pohľadávky veriteľov prihlásené v konkurze úpadcu, tak by boli naplnené podmienky pre
odporovateľnosť napadnutého právneho úkonu, a to na základe našej už vyššie uvedenej argumentácie.
Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že pohľadávka spoločnosti Palm Corp s.r.o. bola
uspokojená z bankovej záruky dňa 16.10.2013, k uspokojeniu by tak došlo predsa po takmer
dvoch mesiacoch od uskutočnenia odporovateľných právnych úkonov úpadcom dňa 23.08.2013.
Inými slovami, súd prvej inštancie dospel k záveru, že dňa 23.08.2013 nemohlo dôjsť vykonaním
úhrady predmetných faktúr (uskutočnením odporovateľných právnych úkonov) k ukráteniu uspokojenia
prihlásenej pohľadávky veriteľa spoločnosti Palm Corp s.r.o. v sume 32.621,70 EUR, pretože dňa
16.10.2013 bola táto pohľadávka uspokojená z bankovej záruky vo výške uhradenej sumy 18.493,00
EUR. Žalobca mal za to, že ide o zjavný chronologický a logický nonsens využitý iba za účelom posilnenia
presvedčivosti odôvodnenia súdu prvej inštancie.
Súd prvej inštancie na základe nesprávne zisteného skutkového stavu aplikáciou § 10 ods. 1 ZoKR
dospel k záveru, že plnenie úpadcu voči žalovanému ako záväzok vyplývajúci z uzatvorenej rámcovej
komisionárskej zmluvy zo dňa 29.04.2013 medzi úpadcom ako komisionárom a žalovaným ako
komitentom je bežný právny úkon. Žalobca poukázal a odôvodnil, prečo úhradu predmetných faktúr
vo výške 8.029,56 EUR zo strany úpadcu nemožno považovať za bežný právny úkon v zmysle § 10
ods. 1 ZoKR, a to pretože nejde o právny úkon, ktorý by bol nevyhnutne potrebný na zabezpečenie
podnikateľskej činnosti úpadcu, a to práve z dôvodu podaného návrhu na vyhlásenie konkurzu úpadcu,
ako aj z dôvodu nasledujúceho celkového ukončenia podnikateľskej činnosti úpadcu. Z uvedeného bolo
zrejmé, že súd nesprávne aplikoval ust. § 10 ods. 1 ZoKR.
Zároveň súd úplne opomenul aplikovať ust. § 10 ods. 3 ZoKR, ktoré obsahuje negatívne vymedzenie
právnych úkonov, v zmysle ktorého, konkrétne písm. f) a g), sa za bežný právny úkon nepovažuje
urobenie zvýhodňujúceho právneho úkonu ani urobenie iného právneho úkonu ukracujúceho záujmy
veriteľov na uspokojení ich pohľadávok. Z vyššie uvedeného vyplynulo, že pokiaľ napadnutý právny
úkon spĺňal predpoklady stanovené v 10 ods. 3 ZoKR, takýto právny úkon nemohol byť z tohto dôvodu
nikdy považovaný za bežný právny úkon, a to ani vtedy, ak by inak napĺňal predpoklady uvedené v §
10 ods. 1 ZoKR.
Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie jednoznačne preukázal, že uhradenie predmetných faktúr
úpadcom žalovanému bol právny úkon zvýhodňujúci a ukracujúci záujmy veriteľov na uspokojení ich
pohľadávok. V prípade, ak by súd prvej inštancie reflektoval tvrdené skutočnosti žalobcom počas
prvostupňového konania, vykonal navrhované dôkazy, dospel by k identickému záveru.
Súd prvej inštancie na základe nesprávne zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že plnením
úpadcu voči žalovanému ako záväzok vyplývajúci z uzatvorenej rámcovej komisionárskej zmluvy zo

dňa 29.04.2013 medzi úpadcom ako komisionárom a žalovaným ako komitentom nedošlo k ukracujúcim
právnym úkonom v zmysle ust. § 57 ods. 4 ZoKR, pretože prihlásené pohľadávky veriteľov ku dňu
podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, a to spoločnosti Palm Corp s.r.o. a spoločnosti Immocap
Group, a.s., boli uspokojené z bankovej záruky .... Žalobca opätovne odkazoval na II. časť tohto
odvolania, v ktorej dostatočne a presvedčivo preukazuje, že úhradou predmetných faktúr úpadcom
žalovanému, došlo k ukráteniu veriteľov prihlásených v konkurznom konaní na majetok úpadcu. Súd
prvej inštancie z formálneho hľadiska síce uviedol, že plnením úpadcu voči žalovanému nedošlo k
ukracujúcim právnym úkonom v zmysle ust. § 57 ods. 4 ZoKR, avšak z materiálneho hľadiska absentuje
detailnejšie odôvodnenie postupu súdu prvej inštancie v súvislosti s aplikáciou tohto ustanovenia, ako
aj to, ako aplikáciou tejto normy na ním (aj keď nesprávny) skutkový stav dospel k uvedenému záveru.
Krátke odôvodnenie súdu prvej inštancie spočívajúce v „uspokojení z bankovej záruky“ je neudržateľné.
Namietal, že súd prvej inštancie neskúmal ani to, či na základe plnenia poskytnutého z bankovej záruky
skutočne došlo k zániku pohľadávok prihlásených a zistených v konkurze úpadcu.
Bolo zrejmé, že súd prvej inštancie po správne zistenom skutkovom stave by tak nemal inú možnosť, ako
posúdiť konanie úpadcu spočívajúce v úhrade predmetných faktúr žalovanému ako ukracujúci právny
úkon v zmysle ust. § 60 ods. 1 ZoKR.
Žalobca mal za to, že na základe opísaného skutkového stavu a predložených dôkazov bolo zrejmé, že
odporovaný právny úkon sa dotkol uspokojenia pohľadávok veriteľov, pričom v čase, kedy úpadca tento
úkon vykonal mu muselo byť zrejmé, že jeho majetok nebol dostatočný na uspokojenie jeho záväzkov,
a teda pohľadávok veriteľov.
Na podklade uvedených dôvodov a záverov žiadal príslušný odvolací súd, aby rozsudok Okresného
súdu Bratislava I, č.k. 12Cbi/32/2014-319 zo dňa 03.09.2019 postupom podľa § 388 CSP zmenil tak,
že žalobe v celom rozsahu vyhovie alebo postupom podľa § 389 CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP
rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.
18. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca napadol rozsudok súdu prvej inštancie
piatimi odvolacími dôvodmi, pričom svoje odvolacie argumenty sústredil na svoje predchádzajúce
písomné podania, v ktorých mal údajne poukazovať na rozhodujúce skutočnosti. Žalobca vo svojom
odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že tento údajne nevykonal žalobcom predložené dôkazy a
nezaoberal sa s jeho tvrdeniami.
Uviedol, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku náležite objasnil skutkový stav a svoje rozhodnutie
založil na správnom právnom posúdení. V predmetnej veci bolo totižto kľúčovou otázkou splnenie
hmotnoprávnych podmienok zo strany žalobcu pre úspešnosť odporovania právnych úkonov zo strany
žalobcu. Žalobca však tieto preukázať nevedel.
Súd prvej inštancie sa s tvrdeniami žalobcu zaoberal, avšak s poukazom na základný princíp sporového
konania, ktorým je princíp formálnej pravdy musíme dodať, že žalobca svoje tvrdenia v písomných
podaniach nevedel náležite preukázať.
Súd prvej inštancie skúmal, či v žalobcom namietanom prípade išlo o bežné právne úkony v zmysle
ustanovenia § 10 ods. 1 ZoKR. Na základe dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že
zaplatenie žalobcom namietaných faktúr spadá pod uvedenú definíciu bežného právneho úkonu.
Žalobca so žalovaným boli v obchodnoprávnom vzťahu na základe komisionárskej zmluvy uzatvorenej
zo dňa 29.04.2013 (ďalej len „komisionárska zmluva“), predmetom ktorého bol predaj tovaru patriaceho
do vlastníctva žalovaného. Odmena žalobcu v postavení komisionára bola dohodnutá ako provízia 5
% z kúpnej ceny tovarov. To znamená, že jednoznačne išlo o splnenie záväzku v súlade s príslušnými
ustanoveniami ObZ v rámci bežných obchodných aktivít žalobcu.
V tejto súvislosti dal do pozornosti odvolacieho súdu právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava
I s č.k. 9Cbi/83/2014-92 zo dňa 11.07.2017, ktorého predmetom bola rovnako žaloba podaná o určenie
neúčinnosti právneho úkonu úpadcu medzi súčasnými stranami sporu a súd žalobu úpadcu zamietol.
S vyššie uvedeným právnym názorom sa stotožnil aj súd prvej inštancie v nadväznosti na ktorý odmietal
všetky namietané údajné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré žalobca vo svojom odvolaní prezentuje.
Rozsudok súdu prvej inštancie podľa jeho názoru spĺňal všetky hmotnoprávne ako aj procesnoprávne
podmienky stanovené CSP a odvolanie žalobcu považoval za nedôvodné.
Na záver uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol v predmetnej veci v súlade so svojím predchádzajúcim
rozhodnutím, na ktoré už žalovaný v konaní poukázal. Tým neporušil princíp právnej istoty, ba práve
naopak, svojim súčasným žalobcom napadnutý rozsudok posilnil právnu istotu a predvídateľnosť
súdnych rozhodnutí.
S poukazom na vyššie uvedené skutkové a právne argumenty žalovaný považoval žalobcom napadnutý
rozsudok za vecne správny a z tohto dôvodu mal za to, že žalobcom podané odvolanie nebolo dôvodné.

Z tohto dôvodu žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby žalobcom napadnutý rozsudok potvrdil a priznal
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
19. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 470 CSP), po preskúmaní obsahu
spisu a napadnutého uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej
inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
20. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým
stavom a právnym posúdením veci súdom. Súd sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými
argumentmi žalovaného, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v
rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje.
21. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo
veci.
22. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 3 ods. 1 ZoKR, dlžník je v úpadku, ak je platobne neschopný alebo predlžený. Ak dlžník podá
návrh na povolenie reštrukturalizácie alebo návrh na vyhlásenie konkurzu, rozumie sa tým, že je v
úpadku.
Podľa § 9 ods. 1, písm. e) ZoKR, spriaznenou osobou právnickej osoby sa na účely tohto zákona rozumie
iná právnická osoba, v ktorej má právnická osoba alebo niektorá z osôb uvedených v písmenách a) až
d) kvalifikovanú účasť.
Podľa § 10 ods. 1 ZoKR, bežné právne úkony podnikateľa alebo osoby vykonávajúcej inú činnosť ako
podnikanie na účely tohto zákona sú právne úkony, ktoré sú nevyhnutne potrebné na zabezpečenie
riadneho výkonu tých činností, ktoré sú predmetom ich podnikania alebo inej činnosti.
Podľa § 14 ods. 5 písm. a) ZoKR, začatie konkurzného konania má tieto účinky: dlžník je povinný
obmedziť výkon činnosti len na bežné právne úkony; ak dlžník poruší túto povinnosť, platnosť právneho
úkonu tým nie je dotknutá, právnemu úkonu však možno v konkurze odporovací.
Podľa ustanovení § 57 ods. 1 veta prvá ZoKR, právne úkony týkajúce sa majetku dlžníka sú v konkurze
voči veriteľom dlžníka neúčinné, ak im správca alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky podľa tohto zákona
odporuje.
Podľa § 57 ods. 2 ZoKR, právo odporovať právnemu úkonu zanikne, ak sa neuplatní u povinnej osoby
alebo na súde do jedného roka od vyhlásenia konkurzu; právo odporovať právnemu úkonu sa považuje
za uplatnené u povinnej osoby, len ak povinná osoba toto právo písomne uznala.
Podľa § 57 ods. 4 ZoKR, odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý
ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.
Podľa § 60 ods. 1 ZoKR, odporovať možno tiež každému právnemu úkonu, ktorým dlžník ukrátil svojich
veriteľov (ďalej len „ukracujúci právny úkon“), ak bol urobený s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov
a tento úmysel bol alebo musel byť druhej strane známy.
Podľa § 60 ods. 2 ZoKR, ak ide o právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, úmysel
dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa predpokladá. ak sa
nepreukáže opak.
Podľa § 60 ods. 3 ZoKR, odporovať možno len tým ukracujúcim právnym úkonom, ktoré boli urobené
počas piatich rokov pred začatím konkurzného konania.
Podľa § 62 ods. 1 ZoKR, právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto s dlžníkom
odporovateľný právny úkon dohodol, v prospech koho dlžník odporovateľný právny úkon jednostranne
urobil alebo kto z odporovateľného právneho úkonu dlžníka priamo nadobudol prospech.
Podľa ustanovenia § 577 Obchodného zákonníka, komisionárskou zmluvou sa komisionár zaväzuje, že
zariadi vo vlastnom mene pre komitenta na jeho účet určitú obchodnú záležitosť, a komitent sa zaväzuje
zaplatiť mu odplatu.
24. Odvolací súd považuje za nesporne zistené, že dňa 29.04.2013 bola medzi úpadcom a žalovaným
uzatvorená komisionárska zmluva, na základe ktorej komitent splnomocnil komisionára, aby na základe
preberacieho protokolu komisionár zabezpečil predaj tovaru tretej strane, ktorý je vo vlastníctve
komitenta, ale bol odovzdaný komisionárovi.
25. Spornou počas odvolacieho konania nastala otázka, či žalobca uniesol dôkazné bremeno a či jasne
preukázal, že sa nejednalo o bežné právne úkony a že došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok

veriteľov úpadcu.
26. K odvolacej námietke týkajúcej sa tvrdenia, že v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie
absentuje akákoľvek zmienka o vyjadrení žalobcu zo dňa 16.10.2018 k vyjadreniu žalovaného zo dňa
12.09.2018, v ktorom žalobca uviedol ďalšie podstatné tvrdenia a skutočnosti, ktorými sa mal súd
prvej inštancie náležite zaoberať, pričom súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
žiadnym spôsobom neuviedol dôvody nevysporiadania sa s týmto vyjadrením, odvolací súd uvádza,
že sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie sa zaoberal s dôkazmi predloženými
sporovými stranami v takej miere, v akej prispeli k objasneniu sporných skutočností medzi stranami.
Princíp voľného hodnotenia dôkazov kladie dôraz na úvahu súdu, ktorý dokazovanie vedie s cieľom,
aby súd v súlade s hospodárnosťou konania vykonal len tie dôkazy, ktoré s prejednávanou vecou
súvisia a prispievajú k vyneseniu spravodlivého rozhodnutia vo veci samej. Akékoľvek úvahy žalobcu o
nezohľadnení a/alebo nevykonaní dôkazov súdom prvej inštancie sú v danom prípade bezpredmetné,
pretože súd prvej inštancie mal nepochybne za preukázané, že v prejednávanej veci išlo o bežné právne
úkony dlžníka a zároveň žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o údajnom ukrátení uspokojenia
pohľadávok veriteľov.
Odvolací súd doplňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).
K otázke bežného právneho úkonu odvolací súd poukazuje na jeho definíciu bežného zakotvenú v
§ 10 ZoKR, ktorá obsahuje definíciu v pozitívnom aj negatívnom vymedzení. Z pohľadu prípadnej
odporovateľnosti v prípade iného ako bežného právneho úkonu je dôležité uviesť, že k prípadnej
odporovateľnosti právnemu úkonu vždy musí pristúpiť objektívne kritérium, spočívajúce v tom, že v
dôsledku právneho úkonu fakticky došlo alebo môže dôjsť k ukráteniu niektorého z veriteľov dlžníka.
V prípade, že takéto kritérium chýba, právny úkon nie je možné postihnúť odporovateľnosťou. Inak
povedané, právny úkon, ktorý je na prospech ostatných veriteľov alebo je voči ostatným veriteľom
neutrálny, nemôže byť postihnutý odporovateľnosťou, pretože je to z pohľadu základného zmyslu a
podstaty odporovateľnosti vylúčené. Odporovať podľa tohto zákona možno vždy len tomu právnemu
úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.
Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že založil svoj právny záver zjavne len na základe dokladov
predložených v konaní žalovaným, ktoré sa javili ako nedôveryhodné a nepreukazujúce akékoľvek
uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu, avšak aj tieto dôkazy vyhodnotil nesprávne.
K tomuto tvrdeniu odvolací súd uvádza, že sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca v konaní
žiadnym spôsobom nepreukázal negatívny ekonomický dopad právneho úkonu dlžníka na uspokojenie
pohľadávok veriteľov, t.j. nepreukázal to, že fakticky došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov
dlžníka. Žalobca zákonnú podmienku každej odporovacej žaloby nevedel preukázať ani napriek tomu,
že ako žalobcu ho zaťažuje dôkazné bremeno tvrdenia. Rovnako tak táto zákonná podmienka nebola
preukázaná ani počas odvolacieho konania.
K námietke žalobcu týkajúceho sa porušenia práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že do
práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako
neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku.
27. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že skutková podstata ukracujúceho právneho úkonu (§ 60 ZoKR),
má subjektívnu povahu, t.j. k odporovateľnosti sa vyžaduje úmysel dlžníka ukrátiť veriteľov, ako aj
vedomosť druhej strany o takomto úmysle dlžníka. Pokiaľ ide o vedomosť druhej strany, postačuje, ak
úmysel dlžníka ukrátiť veriteľov musel byť druhej strane známy, t.j. ak z okolnosti danej veci muselo byť
zrejmé, že dlžník robí právny úkon s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov.
28. Ukracujúcemu právnemu úkonu možno odporovať vtedy (za splnenia všetkých nižšie uvedených
podmienok), ak:
- právny úkon bol urobený počas piatich rokov pred začatím konkurzného konania alebo
reštrukturalizačného konania (pozri § 57 ods. 5);
- neuplynula ročná prekluzívna lehota stanovená zákonom na uplatnenie odporovacieho práva, ktorá

začína plynúť od vyhlásenia konkurzu (pozri § 57 ods. 2).
29. V prípade, ak ukracujúci právny úkon bol urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, platí
vyvrátiteľná právna domnienka, že právny úkon bol urobený s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov
a že druhá strana mala vedomosť o takomto úmysle dlžníka, t.j. opak v prípade sporu musí preukázať
druhá strana.
1. Skutková podstata právneho úkonu bez primeraného protiplnenia (§ 58 ZoKR), má výlučne objektívnu
povahu, t.j. k odporovateľnosti sa nevyžaduje vedomosť alebo úmysel druhej strany, pričom zákon túto
vymedzuje ako
- bezodplatný právny úkon, ktorým rozumieme právny úkon, na podklade ktorého sa dlžník k niečomu
zaviazal alebo niečo plnil bez akejkoľvek protihodnoty, napríklad niečo daroval, alebo
- právny úkon, na ktorého základe dlžník poskytol alebo sa zaviazal poskytnúť plnenie, ktorého obvyklá
cena je podstatne vyššia ako obvyklá cena plnenia, ktoré na jeho základe získal alebo má získať.
Obvyklou cenou rozumieme cenu, ktorú by bolo možné bežne dosiahnuť v danom mieste a čase.
Protihodnotou, resp. plnením, ktoré dlžník získal alebo má získať, rozumieme akékoľvek plnenie druhej
strany, ktoré má pre dlžníka ekonomickú hodnotu, t.j. takýmto plnením nemusí byť len plnenie v podobe
tovaru alebo služby, ale môže ísť aj o záväzok druhej strany zdržať sa určitého konania, vzdať sa určitého
práva a pod..
Medzi základné predpoklady odporovateľnosti právnemu úkonu bez primeraného protiplnenia možno
odporovať vtedy (za splnenia všetkých nižšie uvedených podmienok), ak:
- právny úkon ukrátil uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov (pozri § 57 ods. 4);
- právny úkon spôsobil úpadok dlžníka alebo bol urobený počas úpadku dlžníka; v prípade, že úpadok
dlžníka bol spôsobený viacerými vzájomne nadväzujúcimi právnymi úkonmi, treba každý z týchto úkonov
považovať za právny úkon, ktorý spôsobil úpadok dlžníka;
- právny úkon bol urobený počas jedného roka pred začatím konkurzného konania alebo
reštrukturalizačného konania (pozri § 57 ods. 5);
- neuplynula ročná prekluzívna lehota stanovená zákonom na uplatnenie odporovacieho práva, ktorá
začína plynúť od vyhlásenia konkurzu.
30. V prípade, ak právny úkon bez primeraného protiplnenia bol urobený v prospech osoby spriaznenej
s dlžníkom,
- platí vyvrátiteľná právna domnienka, t.j. predpokladá sa, že právny úkon spôsobil úpadok dlžníka,
resp. bol urobený počas dlžníkovho úpadku, pričom druhá strana musí v prípade sporu preukázať opak;
- možno spätne postihnúť odporovateľnosťou tie právne úkony, ktoré boli urobené počas troch rokov
pred začatím konkurzného konania alebo reštrukturalizačného konania (pozri § 57 ods. 5).
31. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že úhrada predmetných faktúr vo výške 8.029,56
EUR nebol právny úkon, ktorý by bol nevyhnutne potrebný na zabezpečenie podnikateľskej činnosti
úpadcu. Naopak, stotožnil sa s názorom súdu, že plnenie úpadcu voči žalovanému ako záväzok
vyplývajúci z uzatvorenej rámcovej komisionárskej zmluvy zo dňa 29.04.2013 medzi úpadcom ako
komisionárom a žalovaným ako komitentom je bežný právny úkon. Podľa Komisionárskej zmluvy zo
dňa 29.04.2019 sa zmluvné strany dohodli, že komitent splnomocní komisionára, aby v rámci zmluvy,
ale na základe odovzdávacieho a preberacieho protokolu komisionár zabezpečil predaj tovaru tretej
strane, ktorý je vo vlastníctve komitenta, ale bol odovzdaný komisionárovi (bod 2). Zmluvné strany
vyhlásili, že komisionár uzatvorí kúpno-predajné zmluvy vo vlastnom mene, ale v prospech komitenta
(bod 3). Zmluvné strany vyhlasujú, že komisionárova odmena (rabat) je vo výške 5 % z ceny predaného
tovaru. Táto suma bude vyplatená komisionárovi mesačne na základe zrealizovaných predajov, ktoré
treba poukázať faktúrou. Zmluvné strany vyhlasujú, že komisionárova odmena zahŕňa všetky náklady
komisionára, ktoré vznikli počas predaja a skladovania. Nákladné náklady, teda náklady spojené s
prevozom tovaru ku komisionárovi, zaťažia komitenta (bod 6).
Z uvedeného mal odvolací súd za to, že hoci úpadca konal vo vlastnom mene, konal na účet žalovaného
a nemal teda žiadne vlastnícke práva k finančným prostriedkom, ktoré získal predajom tovaru (okrem
odmeny 5 % z ceny predaného tovaru). Úpadca teda uhradil žalovanému za tovar, ktorý nebol v jeho
vlastníctve, a preto získané peňažné prostriedky predajom tovaru sú vo vlastníctve žalovaného a nikdy
nemohli byť súčasťou konkurznej podstaty. Nakoľko úpadca vyhlásením konkurzu nestratil procesnú
spôsobilosť, mohol dodávateľské faktúry uhradiť žalovanému. Preto tento právny úkon nespadal pod
úkony, ktoré možno odporovať v zmysle ZoKR.
32. Komisionárska zmluva (§ 577 a nasl. ObZ) zakladá právny vzťah medzi komisionárom a komitentom,
ktorý má povahu tzv. nepriameho zastúpenia, na rozdiel od priameho zastúpenia (napríklad pri
predmetom najbližšej mandátnej zmluve podľa § 566 a nasl. ObZ), kde zástupca koná v mene
zastúpeného a práva a povinnosti z jeho konania vznikajú priamo zastúpenému. Charakteristickým

znakom nepriameho zastúpenia je, že zástupca koná vo vlastnom mene. Komisionár, ako nepriamy
zástupca komitenta, koná síce na účet komitenta, ale vo vlastnom mene. Práva a povinnosti z jeho
úkonov nevznikajú komitentovi, ale komisionárovi, ktorý je povinný ich previesť na komitenta. Konanie na
účet zastúpeného pri nepriamom zastúpení nespočíva v tom, že už v konaní zástupcu alebo vo výsledku
jeho konania je vyjadrené, že práva alebo povinnosti konaním nadobudnuté patria zastúpenému.
Uvedené slovné spojenie vyjadruje len povinnosť vzájomného vysporiadania účastníkov tohto vzťahu
(najmä povinnosť previesť úžitky z konania na zastúpeného a predložiť mu vyúčtovanie). To, že zástupca
koná na cudzí účet, sa vo vzťahu k tretím osobám nijako neprejavuje a navonok sa jeho konanie
nelíši od konania vo vlastnom mene a na vlastný účet. Z komisionárskej zmluvy vyplývajú práva a
povinnosti len pre jej účastníkov a v ničom sa nedotýkajú práv a povinností tretích osôb. Tretie osoby,
voči ktorým komisionár koná, ani nemusia vedieť, že koná ako komisionár. Keďže nepriamy zástupca
koná vo vlastnom mene, z jeho konania voči tretím osobám nevznikajú priamo žiadne práva a povinnosti
zastúpenému. V úprave komisionárskej zmluvy je to priamo vyjadrené v § 581 ObZ (s tam uvedenou
výnimkou, ktorá v prejednávanej veci neprichádza do úvahy).
33. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvého
inštancie potvrdil ako vecne správne.
34. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP. Keďže v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, odvolací súd mu priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške trov rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
35. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom
dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d/, e/ CSP).